Pavel Renčín

Moja poviedka, čo neuspela v Cene fantázie, hádam sa aspoň niektoré obrazy z nej budú páčiť. 

Stála opretá o kmeň storočného stromu prenášajúc naň
svoju mušaciu váhu. Najstarší strom, považovaný tiež za strom života bol
univerzom samým pre seba v niektorých miestach živý, v iných mŕtvy,
tu živá miazga, hrubá kôra, dýchajúce drevo, bledozelené listy svieže ako jarný
vánok, voňavá živica a na druhej strane už skôr mŕtvy kameň tvrdý ako
žula, suchý ako pustá zem bez vody, ako smrť v kostiach meniacich sa na
prach. Harmónia trilkujúcich škovránkov preletujúcich v mohutných konároch
prinášala jej na myseľ spomienky na ten deň, kedy prvý krát uzrela najnovšiu
záhadu Dušníka, tajomstvo, ktorého pôvod mal byť ešte len vybájený, divoké
dvojičky, ten prírodný úkaz, ktorý sa vymykal jej predstavám o ľudských
bytostiach dokonca i napriek mystickým pavúčím pradenám, ktoré od nepamäti
obtekali Dušník a prenikali do jeho štruktúry v uzlovitých zárodkoch
nepokoja, v bohatých strapcoch obkolesujúcich apsíd.

Akokoľvek boli pre ňu novým neskúseným a šokujúcim
zjavom, jej vnútornú rovnováhu, ktorá vyvierala zo samotných základov jej
nesúrodého bytia, čo dostala do vienka, súhrn skutočností neredukovateľných na
ploské pozitivistické snahy poznania jej genetickej výbavy, toto stretnutie v
zásade nenarušilo. Jej prekliatím bolo, že hoc balancujúc neustále nad priepasťou
končiacou až v taviacom kotly jadra zeme, udržiavala vo svojom vnútri
rovnováhu výdatne kŕmenú nešťastím, ktoré je obstupovalo. Bola to samozrejmosť
rovnakého typu ako fakt, že žiadneho Dušníčana nikdy neprekvapovalo, že
u nich kvitnú všetky kvety celý rok, Dušnícke kvety prerážali
i hlboké záveje snehu. Normálnosť býva napokon vždy len zachovavším
derivátom skutočnosti.

Zakrytá tôňou spomínala na nich a chcela sa vzdať
všetkých tých krásnych chvíľ, ktoré s nimi potom prežila. Verili, že ju
v ten deň zachránili, no pred sebou samou akoby potom už nemala nikdy
úniku. Jazyk si farbila trpkými ríbezľami i pery jej tmavli. Odmietnutie,
ktoré na nich včera zoslala bolo jedinou možnou voľbou ako dať nešťastiu
najmenšiu časť seba, ako sa v ňom nerozplynúť aspoň zatiaľ. Vedela, že to
nikdy nepochopia, nedokážu uchopiť vretená vlny spradené do chuchvalcov
prežívania, no inak to nešlo. Na ňu čakal obrad, ak už nič iné pôjde mu
v ústrety aj keby sa v nej vlastná vôľa spriečila. Je silná
o tom nikdy nepochybovala. Ani teraz, keď sa oddávala spomienkam,
nenechajúc si odobrať kyslú chuť smútku na podnebí. Zdalo sa to byť tak dávno
a zdalo sa to byť tak krátke. Minulosť sa kondenzuje
v reminiscenciách mimo fyzikálnych zákonov.   

Akoby vypadli z učebnice dejín úplne iného sveta, tieto
literárne archetypy podivnosti, čo prekvasili celé cesto.  Alboin a Audoin, ktorí ako pätnásťroční vstúpili
odnikiaľ rovno do Dušníka a tak i do života Nier. V tom momente však
boli zlomení, ihneď ako im zrútila ťažkopádnu hradbu ich životných skúsenosti
a náhľadov na svet. Boli ešte natoľko nepripravení na cit, fyzicky  ešte stále len na sklonku detstva a predsa
tým, čo prežili už boli zrelí ako presladená hruška padajúca na zem nasiaknutá
ťažobou prijímaných slnečných lúčov. Táto zrelosť ich pripravila na ťažký život
odriekania, no nechávala ich chladnými a neskúsenými vo vzťahu
k iným, od ktorých sa z prirodzenosti odťahovali.

Pre Dušník boli votrelcami, narušiteľmi, nevychovanými
faganmi, no prijal ich ako nutnosť, ktorá je účastná na ich živote zo samotného
poriadku vecí a vymeriava im priestor, ktorý musia zaplniť aby
zadosťučinili existencii súcna svojim dielom nemennej povinnosti.
S nezlomným záujmom rozvíjali pitoreskné prvky tejto legendy, vplietali do
nej lži, výmysly, polopravdy, zemitý humor i bázeň, vlastné nenaplnené
očakávania i sklamania, vystavili im kypré, dobre natrasené životopisy
ozdobené antinómiami, alúziami, oxymoronmi zošitými pieskom a epitetami,
ktoré dovtedy nebolo schopná v seba pojať žiadne písmo. Rozprávanie príbehov
bolo najmilšou činnosťou každého Dušníčana. O to viac, pokiaľ išlo
o týchto bratov. Podľa všeobecnej mienky prýštiacej kto vie odkiaľ
dvojičky vychovávali najrôznejšie zvieratá od vlčice, cez medvedicu až po
grotesknú pyšnú vodnú krysu, kŕmiace ich raz medom, raz bylinkami, hmyzom
a plodmi lesa, raz ostatkami z ľudských obydlí. O ich rodičoch
sa vykladalo, že nikdy nejestvovali a keby aj hej, tak ich otec určite
zošalel po tom ako v záchvate žiarlivosti zabil svoju ženu a ich matku,
ktorá ho podviedla s duchom vetra, či v lepšom prípade, že ich oboch minimálne
zabil blesk z jasného neba a uškvaril ich na uhoľ, kým dvojčatám len
sfarbil strapaté štice na čadič. Či boli ich rodičia osobami povahy hmotnej, či
dokonca ľudskými bytosťami v tom sa mienka miestneho ľudu hlboko
rozchádzala.

Obrazotvornosť obyvateľov Dušníka, ktorá dávala svetu tak
sny ako i  nočné mory, farbila okolnosti, ktoré predchádzali ich príchodu
tými najkrajšími farbami aké sa len dali v spektre svetla tohto sveta
odtušiť. A predsa to boli azda až príliš ľudské chlapčiská z mäsa
a kostí, zatiaľ ešte rozhodne áno, zatiaľ to ešte stále boli osoby schopné
lásky, utrpenia, smiechu a možno i plaču. Po rukách sa im plazil vinič
rôznofarebných tetovaní, ktorého plody menili podobu v súlade s ich vnútorným
rozpoložením, akoby v rytme pulzovania notových liniek ich vzrušených
mladých sŕdc. Bol to neuveriteľný kaleidoskop zložený z takmer
neviditeľných čriepkov tajomnej tetovacej substancie pretekajúci
neopakovateľnými vždy čerstvými obrazmi od realistických až po bizarné,
sureálne a abstraktne pôsobiace fresky položené na podklade stien ich
bledej anemickej ich kože. A akýsi úlomok votrel sa im dávno do rohoviek.

A práve tieto dvojičky prekĺzli do príbehu, ktorý mal
byť len predohrou hlbín utrpenia v jazere lásky. Uzreli Nier prví, ako
kráča s vedrom plným vody z hlbokej, možno bezodnej kamennej studne,
ako kladie tiché kroky do prítulného machu bozkávajúceho jej päty i prsty akoby
podľa vopred narysovanej šablóny. Stáli uprostred tvrdých vzájomných doberačiek,
v každodenných súbojoch v ktorých si dokazovali právo na vlastnú
existenciu a cibrili svoje schopnosti. Alboin vyzbrojený suchými šiškami,
ktorých zber bol obľúbenou kratochvíľou bratskej dvojice, stál práve na
mohutnom konári dubu a presne mierenou strelou trafil brata do ramien
širokých ako celý svet.

Ten však už nebol schopný vnímať nič iné ako Nier rosiacu
trávu svojim pohybom. Keď Alboin zaostril zrak smerom, ktorým sa pozeral jeho
brat cítil ako vždy predtým presne to isté ako on. Zasiahnutý nekonečnou
pozornosťou k Nier a celkom zrejmou nepozornosťou ku konáru na ktorom
stál, nemajúc pod nohami pevnú zem, ocitol sa o chvíľku na zemi vedľa svojho
brata, omámený tým istým zásahom obrazu, ktorý sa pred nimi predostrel
a len vďaka vycvičeným reflexom a kúsku duchaprítomnosti, ktorú mu
Nier nevedome blahosklonne dopriala si nedolámal rebrá. No čoskoro bol opäť na
nohách a teraz obaja bratia hľadeli na miestnu vílu. Presne toto slovo
bolo zjavne vyhradené pre prvý dojem z Nier. Pohľad na ňu mal byť pre nich
fatálny, nezanechávajúci žiadnu ústupovú cestu.  

A kto by nepodľahol ? Ktorý muž by vydržal ostať
nedotknutým pri náraze na ženu, ktorá výzorom prepisovala jeho dovtedajšie
ideály ? A taká žena tu bola. Keď kráčala jej chodidlá sa pri dotyku so
zemou obaľovali lupeňmi snežienok, krehkými črievičkami tlmiacimi už i tak
nehlučné zurčanie jej krokov. Niekedy jej zas cez odev rašili kvety šalvie
rozvoniavajúcej do šíreho okolia a hlavu jej obklopovala koruna
z nežných hyacintov. Jednoduchosťou bytia, vedomím vlastnej existencie
vytesňovala všetko naokolo. Veci i ľudia strácali kontakt s realitou
a rozpadali sa vo vlastných akcidentoch, vo vnútornej kríze vlastnej
podstaty. Svojimi medostrunnými slovami vymeriavala kategórie bytia
a rozochvievala jeho štruktúry boriac fyzikálne modely ktoréhokoľvek veku.
Bola jabloňou počatou z lásky, z tvrdého materiálu otca upracovaného
až na pokraj smrti s mocnými drsnými rukami a matky, ktorá tajomne
vyplynula z lona prírody a tak bola zdrojom bázne i pohŕdania,
túžob i obáv ľudu Dušníka, oného stelesnenia nemennej a nepomenovanej, hoc
zároveň značne neurčitej pomyselnej bohyne pistis.

Dušníčania bolu ľudom, ktorý by bolo možné považovať za
priemer, za vzorku ľudského pokolenia v šialenom pnutí dejín, keby akékoľvek
priemerovanie týchto neobyčajných dedinčanov nebolo neodpustiteľnou urážkou ich
tajomnej osobitosti, ich kolektívneho neurčitého života v krajine, kde
sakrálne s profánnym neustále sa krútili v prudkom snovom tanci.
A z tohto tanca odlietali do behu vecí útržky látky – udalosti rozohrávajúce
pokojnú hladinu ich života zázračne nesúmernými kruhmi na vode, mystickými
nepravidelnosťami, ktoré patrili k ich univerzu rovnako ako k nim
patrili zmiešané reakcie odpovedajúce na trpkosladký pocit úžasu, ktorý sa im
v takých prípadoch rozlieval v ústnej dutine a odtiaľ prúdiaci
ďalej pretvárajúc sa v obsedantné mravčenie a svrbenie, ktoré
zachvacovalo ich telá.

Tento mikrokozmos teraz hustol, že by ho bolo možné krájať
v zameranosti dvoch párov tmavomodrých očí, okien dvoch mladých búrlivých
sŕdc, ktoré našli spev, ktorý mal udávať rytmus ich životu. Ich pohľady sa
bezhlučne plazili za jej nohami plávajúcimi v kvetinovom mori. Ani ten
najlepší lovecký pes by sa im od tohto momentu nedokázal vyrovnať vo vernosti voči
tej, ktorú uzreli z okraja lesa.

V deň kedy prekročili hranice deliace Dušník od zvyšnej
svetazeme dôsledne oddelenej nekonečným množstvom odchýlok, ktoré tu tvorili
normu, ten nabobtnal ich prítomnosťou a ich milostnými neuhasiteľnými
túžbami, len preto aby ich pomaly nasiakol a vstrebal. Zasunul ich do
vlastnej teológie dejín, skrotil ich v nej ako chrlič na priečelí chrámu
ktorí moc démona a určuje mu miesto vo večnom poriadku. Stalo sa tak, aby
rozšíril ich trýzeň a šíril ju v nich ako neliečiteľnú chorobu, s tým
ako sa pomaly vlieval do ich vnútra. V ten inak ničím nezvyčajný deň  sa ich život zmenil, stačil im jeden bratský
večnopohľad, aby boli unesení mimo pevnú zem, ktorá sa im dovtedy vždy vnárala
do podnebia. Nie, ešte sa neodvážili ničoho viac. Dotknúť sa Nier pohľadom
a oviať ním jej paže úplne stačilo, k ďalšiemu činu sa bratom
nedostávalo síl. Horký vzduch Dušníka im motal hlavy a plietol nohy
a Nier ich zväzovala novými uzlami ženskej prirodzenosti, ktorým
v takej absolútnej podobe neboli schopní ani len odporovať, nieto ich
rozviazať.

Keď večer nemohli zaspať, srdce a myseľ premenené
v jedno bludisko a ústa plné melasy možností budúcnosti, zavŕtavalo
sa do nich nezmazateľné písmo lásky a šumenie mora, ktoré nikdy nevideli.
A stalo sa viac ako to. Bratská jednota bola zrazu preč, uroboros zahryznutý
do vlastného chvostu sa rozpadal a nadobudnutá odlišnosť im novým vánkom
ovievala spánky. Vedeli to, no nedokázali preto plakať, lebo prelievať slzy už
mohli len pre Nier. Akokoľvek bola klinom, ktorý bol medzi nich neúprosne vrazený,
boli za to vďační, veď ňou boli opojení, opití ako pri prvom nezriadenom strete
s medovinou. Pery sa im napínali, trnuli a červeneli ako po
dotyku s nezrelým vínom. Oči dokázali zažmúriť až keď ich konečne premkla
definitívna bezpodmienečná únava, v čase kedy tma noci už začala
pomaly opadávať. Odraz posledných hviezd sa im začal vytrácať z očí, ktoré
si konečne smeli dopriať kýžený odpočinok, docielený len s postupným
podomletím vôle ich vlastníkov.                

***

Len mesiac húpajúci sa nad Dušníkom premýšľal ďalej nad ich
údelom. Kto pozná aké pravidlá otáčajú kolom dejín pre svet nepostrehnuteľných
mikrokozmov ? Kde príde k strate presnosti a kde je krútenie sa tohto
kolesa existujúceho len v obraznosti ohrievania si rúk pri dohorievajúcom
ohni, len nevyhnutnosťou ? Čo za silu to bolo ktorej podľahli bratia, ktorí
žili z jednej pupočnej šnúry ? Čo to bolo za slučku v ktorej boli
polapené ich životy, že pre nich všetko ostatné stratilo zmysel ? Otázky intermezza
ako by nemali konca, presne ako túžby bratov omámených vábením čistej duše
skrytej v tele víly z krvi a mäsa, krvi a mlieka.

***

Sotva spánok uľavil im trochu od tlaku na hrudník, už k belostnej
panne vysielali poslov svojich myšlienok. Ďalej sa v nich rozvíjal
a kynul smäd, úzkostlivá obsesia vášne uhasiteľná len dúškami
z prameňov jej nevinnej mysle rozkvitnutej ako dôkladne pestovaný
kráľovský sad plný exotických i domácich kvetín, vôní a letného tepla
sadajúceho na póry pokožky.  Nemohli
neodpovedať na stále hlasnejšie volanie lutien a hárf z okrajov
samých okrajov zeme. Kúpali sa v dočasnej radosti blahého vedomia, že sa
snáď dnes opäť budú môcť dotknúť ozvien vysielaných Nier v zábleskoch do
svojho okolia. Všetko v nich veselo poskakovalo a krepčilo akoby
nešťastné konce nikdy neexistovali a akoby bol tento svet lepší než akým
kedy mohol byť. Mier pred bojom naplnený chuťami potencialít je vždy
najchutnejší a rozvaľuje sa v človeku ležérne ako med na krajci
chleba. Hlina z chatrčí Dušníka, ktorou dovtedy pohŕdali ako všetkými
obmedzeniami prírody a ich divokej nátury, dostávala sa im teraz pomaly
cez srdce do krvného obehu, kde usporadúvala hry a dobrodružstvá premien.

Obaja výborní lovci, najlepší akých táto krajiny kedy
poznala mali pri sebe vždy dostatok mäsa, ktoré pojedli aj dnes ráno, keď sa
vydali prvý krát nie za svojou intuíciou a nahodilými podnetmi, ale priamo
za očakávaním archetypu ženy, ktorý odtušili v Nier. Nevedeli brzdiť svoju
rýchlosť úmernú chceniu, no i tak mali v sebe reflex stopovacích
psov. Ak nechceli, nedali sa vidieť, ani keby sa mali ukryť v neznámych
rovinách vzduchu. Len čadičové štice sa im pri behu mihotali ako konský chvost
na vojnovej prilbici. Začali sa dni sledovania a kúziel čerstvej lásky,
ktorá žije z výmyslov a fantázie z púheho priblíženia sa
milovanej. Neustále mali oči prilepené na hrdej vzpriamenej Nier, za dlhých
nocí hrali pre jej kvety piesne na píšťalách, sľubovali živiny pôde na ktorej
rástla nádhera, ktorej sa zasľúbili. Celé dni sa skrývali pred ňou, pred
svetom, no predovšetkým pre sebou, nehlučne sa uberali povedľa jej ciest
obávajúc sa, že ju stratia.

Načas ich to dokázalo ako tak upokojiť, zvlášť keď sa báli
viac akejkoľvek zmeny než smrti, vedeli, že ich túžby majú v sebe od
začiatku zakódovaný prameň osudu večného smútku, ktorí sa neodhodlali sami
vypustiť na slobodu. Zatiaľ nevedeli viac než utekať pred každou možnosťou
naplnenia svojho sna, ktorá by zároveň znamenala nemilosrdný koniec sna brata,
dýku do chrbta krvi z krvi svojej. Aj toto odďaľovanie však muselo mať
svoj koniec. Určitým silám a hnutiam sa nedá vzdorovať. Nie donekonečna. Každý
spánok skončí prebudením a každý odpočinok sa raz musí zanechať
v prospech činorodosti. Postupné približovanie zvykne vyústiť
v stret. A bolo tomu tak. Bližšie k Nier prenikli vďaka
nečakanej príhode so šialeným kováčom.

Nikto nevedel, prečo a ako sa vtedy Metwiel zbláznil. Možno
to bolo spôsobené pekelnými teplotami toho leta. Muž ktorý lial železo
a dával mu život bol považovaný za šťastie Dušníka, totemový prívesok
a večná prítomnosť štvorlístkov. Jeho statusu dosahoval len starý rybár
Kieson, muž s dlhým riedkym fúzom a košíkmi vždy po vrch naplnenými
rybami a Flades, strážca životodarného plameňa a hlas, ktorý
sprostredkúval vôľu otcov. V nedávnom čase tu bol ešte baník, muž
z ocele, ktorý mal však srdce krehké ako maslový koláč a preto bol
hanbou dediny a večným vyhnancom.

No Metwiel všetkých prevyšoval minimálne v jednom
ohľade. Nebol len zručný remeselník, majster a vynálezca, syn vyhne
a taviaci kotol dobrých rád, ale bol tiež umelcom, ktorý oplýval snáď
jediným umením, ktorým zmršená duša Dušníka nepohrdla. Do kovu tepal spev
i slová ľúbokovové, kreslené ťahavou minuskulou. Pevnému železu odoberal
chlad tak, že privykalo pulzu, dychu a teplu života u toho, kto ho od
Metwiela kúpil. Ale nie každý bol hodný jeho práce. Nie každý smel si
siahnuť na kovové umenie párajúce bruchá a dobíjajúce zo zeme každoročnú
úrodu. Metwiel bol synom ohňa, rapsódom kutia, bol sladkopevcom kovu a
snovým alchymistom jeho cvengotu. Bol letom Dušníka ako bol vyhnanec,
ktorého meno preriekneme až v čas na to prisúdený zimou tejto dediny. Dlhé
striebrosivé vlasy si starostlivo pohládzal uprostred neúprosných úderov
kladiva a spolu s hustou pravidelne zastrihávanou bradou ich
formoval, tak ako upravoval tvar rozžeraveného kovu, ktorému šepkal vo chvíľach
zrodu jeho budúci účel a povinnosti. A kov poslúchal ako hlina
v rukách hrnčiara a cesto v rukách kuchára, sipel a zvíjal
sa nasledujúc vriace modlitby svojho stvoriteľa v ošúchanej no hrubej
šedivej zástere preplátanej záplatami.

Niet divu, že Dušník nevidel v Metwielovi muža
z mäsa a kostí, ale samotnú večnosť a trvácnosť, ostrú
a nezmennú pravdu bytia, ktorej niet počiatku, ni konca, ni zmeny
v esencii. Vedeli, že namiesto úderov srdca mu z hrudníka počuť tlkot
kladiva a nákovy. A predsa i v plechových závitoch môže sa
niečo pomútiť. Kováčske kladivo roztočilo sa v poslednom neľútostnom boji.
Tento krát však nedopadalo na láskavú prítulnú nákovu. Dopadalo na kožu, kosti,
mäso a krv a menilo ich v beztvarú zapáchajúcu masu, brečku čo
neponášala sa viac na život. Päť životov vyhaslo, päť duší Dušníka stratilo sa vo
večnom teraz pod presnými a neľútostnými zásahmi.

Potom však Metwiel narazil na Nier a zakolísal sa.
Krása nedokázala zlomiť rotujúci kruh vyšinutia, no predsa ho čudesným spôsobom
stlmila. Metwiel nevládal dostatok krokov dopredu urobiť, nohy mu odmietali
bežať, krv sa v ňom penila a zrážala. Besnenie tohto furore sa však nedalo
len tak zastaviť. Metwiel vrhol proti kráse blesky biele ako piesok
a žeravé ako roztavené zlato. Hrom týchto bleskov zatriasol Dušníkom až sa
objavili malé praskliny na hlinených chatrčiach. V lete poľahky prepolili
niekoľko stromov. Proti Nier však sa odvážil len jeden a aj ten bol
nepresný, spálil iba okvetie na jej belostnom pravom členku.

To už sa však rýchlosťou hladných vlkov, skokmi
prenasledovaných jeleňov hnali na kováča divoké dvojičky, chrániace Nier
v každý čas dňa. Rútili sa ako jeden, majúc v sebe silu stáda byvolov,
ktorej ani statný Metwiel nedokázal odolať. V nezmerateľnom skoku dopadli
na jeho ramená, jeho blesky odvrátili na posmech oblohe a strhli ho
k zemi, kde sa váľal ako divý kôň práve zbavený slobody v posledných
záchvevoch besnenia. Ale dvojičky tým mocnejšie na neho tlačili, až mu
v nerovnom zápase z nozdier odfrkovali chuchvalce peny a krvi
a z hrdla duto vyrážal ťažké rezavé stony kyslé ako cmar. Napäté sily
sa v ňom rútili a trhali na franforce, až mu nakoniec telo vypovedalo
poslušnosť rovnako ako ho predtým zradila zdravá myseľ a stratil vedomie.
Tak skončil ten, čo mal právo nosiť meno Metwiel.

Naďalej mal prežívať len ako bezmenná zatratená ľudská
troska čakajúca na smrť, potrhaný a prepálený kus pergamenu, na ktorom žiadne
slovo neostalo celé a ktorého iluminácie sa zmenili v škaredú
karikatúru spotvorenej kaligrafie. Jeho bľabotanie strašilo len celkom malé
deti. No i tak bolo jeho bláznovstvo stratou. Kováčske dielne viac
nezdobili nástroje miniatúrnymi rytokresbami, životom a teplom, ale ostal
len chlad a strata plnosti, ktorú im dakedy doprial slávny kováč Metwiel,
kladivo Dušníka, vládca ohňa a metač bleskov. Aj Dušník poznal dopady
starnutia.

Zatiaľ Audoin a Alboin vykročili na priamu cestu
k Nier, násilným, prudkým a ostrým spôsobom boli pred ňu vrhnutí ako slová
magickej veštby derúce sa ako nezastaviteľná smršť rýchlosťou myšlienok z úst
dávnych čarodejov. Nemuseli byť naďalej jej tieňom. Odhalili naplno svoje bytie,
aby o to ťažšie skrývali svoje city vibrujúce im v hrudníkoch. Vzniklo
medzi nimi nové puto, vnímané z vonku ako pevné priateľstvo. Aspoň Nier vo
svojej úprimnej povahe bez ľsti nedotknutej zaľúbením a vášňou to tak
videla. Bratia pre ňu boli bránou k dobrodružstvu, kľúčom k hlbšiemu
obsiahnutiu života, boli pre ňu čímsi novým ako dotyk zamatu na nahé telo.

Priniesli jej úsmev a radosť, búrku a divokosť
a ona po ničom viac ani netúžila, len sa trochu viac vznášať nad zemou
a objavovať v pľúcach nové priestory na plnšie dýchanie. Bola vďačná
za ich prítomnosť. O tom, že prebývali pri jej nohách celé dni nemôže byť
najmenších pochýb. Ak padáte voľným pádom v panstve lásky nemyslíte na to
aký tvrdý môže byť dopad i keď v tajných zákutiach to snáď vo vás
predsa len hlodá. Úkosom hľadeli do jej tmavo višňových očí položených na
striebristom belme, v ktoré prepadal sa svet a v ktorom žiarila
tenká blankytná žilnatina. Pomáhali jej v práci a túlali sa spolu lesom,
kde ju kŕmili najsladšími plodmi. Čítali runy, ktoré v ňom boli skryté,
slová z pôdy a stromov, jazyk dávnovekého povstania sveta. Ukázali
jej tajomstvá lovu, no ten dostatočne neprenikal ku jej ženskosti a oni už
tiež boli uhranutí niečím iným ako vlastnou minulosťou, ktorá odchádzala do
hmly.

Spolu zbierali krvavé jazvy v komárích bažinách, kde sa
bránili útoku veľkého lietajúceho hmyzu s chitínovými krídlami sajúceho
krv v pollitroch. Dovolili jej vidieť súboj s medveďom v krajine
Siam, kde sa strácali pred zúrivosťou s ktorou sa toto zviera rovnako
dôstojné ako smrteľné snažilo odľahčiť ich prudkým trhnutím a hryznutím od
kúskov ich tiel. Mocný pán východných jaskýň, smrť strieborných lososov bol
však pre nich príliš predvídateľný a tak len určoval trajektóriu ich
tanca, v ktorom sa mu posmievali, až kým sa neunavil a nevzdal súboj
s ľahkonohými dvojičkami. Nier ich na oplátku učila nežnému rozpohybovaniu
kvetín, učila ich načúvať tónom a harmóniám, ktoré v kakofónii
dovtedajšieho bolestínstva prehliadali. Polodetskou naivitou vyháňala
z nich tvrdosť, nevediac, že ich oberá o podstatu, že ich zvnútra
čistí plameňom. Let sivých holubíc má svoj vlastný spôsob vlády nad svetom.                                                

Ak sa však Nier rozhodla užívať si voľného obdobia konca
svojej mladosti v ľahkovážnosti 
hier, priateľstva, dobrodružstiev, brusnicových otlakov na pätách a jaziev
– tých tmavočervených kudrliniek dopĺňajúcich jej krásu, ani nevedela, že
koniec dní ľahkosti, dní bez prívlastkov sa blíži rýchlo a neobytne. K Dušníku
totiž už niekoľko týždňov putoval muž černejší ako tma, vyhnanec a ten,
ktorý nedbal práva.

Tým mužom bol Thies, čierny baník. Nier mu bola prisľúbená
od narodenia ako prvorodená podľa prísnych zákonov Dušníka, ktoré mládencovi
dovŕšiacemu dvanásť rokov, v tajnom 
rituáli strachu a tieňov v ktorom o prísľube nových
životov rozhodovalo trasenie kosťami malých detí, nemluvniat, ktoré tragicky
zahynuli. Smrť dávala povstať novému životu, ktorého prísľubom bolo večné
spojenie muža a ženy. Thies mal oddávna prisľúbenú Nier.
A prisľúbenie znamenalo povinnosť, znamenalo prináležitosť pupočnou šnúrou
spojenou s občinou. Ale Thies týmto putom pohrdol skôr než Nier dosiahla
veku vhodného na výdaj. Zamiloval sa do Dákie, o dva roky mladšej
garbiarky a ušiel s ňou, zavrhnúc pre lásku všetko vrátane seba
samého. Stal sa vydedencom a len jej nešťastná smrť samovraždou, keď mu nebola
schopná dať dieťa, bola obyvateľmi Dušníka prijatá ako dostatočný trest, ktorý
ho oprávňuje k návratu. A Nier mu mala zasa patriť. Zákon si
prinavrátil svoje postavenie. Mužovi v ktorého v očných jamkách sa
skrývala temnota, to najtmavšie uhlie, ktoré snáď ani nemohlo byť očami bolo
odpustené. Tušil to a preto sa vracal. Špinavé suché vlasy, ktoré už si
nepamätali svoju pôvodnú farbu mal vzadu zviazané do chochola a na čele sa
mu už začínala rysovať lysina podivuhodne dôstojná. Tvár mal zarastenú hustým  medeným porastom, ktorý ukrýval kyslé
mokvajúce jazvy, pozostatok neznámej choroby, ktorá ho znetvorila ešte ako
dieťa.

No obyvatelia Dušníka tvrdili, že Thies sa už narodil
s hustou medenou drôtenou bradou, ktorá škriabala natoľko že sa jej nikto
okrem obetavej matky neodvážil dotknúť. Dušníčania však milovali jeho pevné
oceľové telo, pevnejšie než ruda, ktorú ťažil z hlbokých podzemných baní. Bol
pre Dušník príliš cenný a príliš mocný pre prípadných nepriateľov.        

***

Ako náhle sa všetko zvrtne, premýšľal opäť mesiac nad
Dušníkom v zamyslení bez úškľabkov. Intermezzo zjaví sa keď ho čakáme
takmer najmenej. Dej sa rozvíja, kde kto by sa spoľahol, že prípadné šťastie
povstane ako náhly príchod slnka a nachvíľu oklame zrak, než sa plne
rozleje po povrchu zeme. A ono zrazu nepríde, márne ste naň čakali. Je
chlad a niet ničoho, čo by zahrialo. Ako náhle sa neblahá rozmazaná
možnosť kruto zmení v celkom jasnú zákernú skutočnosť s pichľavými
ostňami, ktoré sú naviac ešte aj jedovaté. Sú duše pre ktoré nie je príbytku
a ostáva pre ne len dážď a chlad ? 
Niekto nevlastní ani len šancu ovplyvniť svoj údel, nešťastné dvojičky,
čomuže ste to boli vydané na milosť ?  

***

Nier sa o príchode Thiesa dozvedela čoskoro po tom, čo
vrátil. Takáto novinka sa niesla od dverí k dverám a za chvíľu nebolo
v Dušníku nikoho, kto by ju nepoznal. Mnohým sa uľavilo, lebo ich predsa
len znepokojovalo, že Nier trávila toľko času s dvojičkami nepoddajnými
voči zavedeným poriadkom a strácala sa v stále častejších potulkách.
Tiež prišiel čas, aby sa skončilo jej panenstvo, žene sa nepatrilo byť
slobodnou a bezdetnou, ak jej zákon určil muža. Benevolencia, ktorú
vyvolal Thiesov neuvážený spurný krok mala byť zažehnaná a trhlina na
verejnom poriadku mala byť zacelená manželským skorocelom.

Thies bol síce k manželstvu apatický a vnímal ho
ako zradu voči pamiatke Dákie, no vedel, že len tak sa môže vrátiť späť, len
tak môže zložiť časť bremena, ktoré bolo na neho uvalené a ktoré si aj sám
na seba vo veľkej miere zobral. Preto neváhal a už niekoľko dní potom ako
sa vrátil a nozdrami mu opäť prechádzala sladká vôňa domova, poslal Nier
cenné dary zo svojich cien, prepozorne vybrúsené drahokamy vytesané
z dúhy, kožušiny z najrôznejších tvorov, drobné hlinené sošky chrániace
domáci krb a jeho pokoj, ktorým sa za búrok rozťahovali úzke pery
v potuteľný úsmev. Nier po Thiesovi nikdy netúžila a keď ušiel
s Dákiou, rozptýlili sa jej vtedy ešte detské obavy a strach. Keď sa
však vrátil, niečo v nej sa pohlo, niečo v nej sa poddalo zmene,
ktorú už dávno nepokladala za možnú.

V horúcich kúpeľoch drela a škriabala svoje telo a
vzdor z nej vyprchával ako kvapky vody vyparujúce sa z jej pokožky.
Prijala Thiesove dary, hoc jej pritom popolaveli ruky. Vtedy bolo jasné, že svadobný
obrad sa bude konať bez ďalších odkladov. Dni, ktoré ešte ostávali boli dňami
zatajovania sa. Nier kŕčovito zvierala samotu, ktorá jej unikala z pod
prstov. Dokonca sa jej načas podarilo nemožné, vyhla sa dvojičkám, ktoré
v kostiach cítili to, čo im čoskoro Dušníčania radi vyjavili. Vtedy na
nich padli mdloby, z krokov sa im vytratila istota, ich oči nadobudli
smotanový odtieň a blúdili po okolí ako prízraky. Ich vnútorné rozpoloženie
bolo nahlodané a rozpadávala sa v čriepkoch ranej bolesti poznania
neodvratnosti konca snov. Obom im mysľou prebiehali blúznivé predstavy ako by
predsa mohli Nier získať pre seba.

Večer, týždeň pred sobášom ju vyhľadali dvojičky
a krčili sa pred ňou ako malé sivé zajace na ktoré práve skáče vlk
s vycerenými zubami. Klopili tváre k hutnej zemi, neľudskej bezkrvnej
a plodnej matke Dušníka. Čierne čadičové štice im divoko poletovali
v prudkom vetre. Ona stála pred nimi ako klasická socha bohyne, vytesaná
z jedného kusu mramoru, ako žena premenená v soľný stĺp soľnoumelcom
z Haesu, na hlave s korunou uvitou z prvosienok.

S korunou, ktorú mala už čoskoro stratiť
v odovzdaní sa Thiesovi. Vedela, že pred ňu predstúpili s večnou
a búrlivou vzburou lásky, pre ktorú nechceli viac inej slobody než
v jej prítulnom náručí. A zaplatili by za ňu čímkoľvek. Skameneli
stojac oproti sebe, len jej oči žili vlastným životom premeriavajúce si drzých
nápadníkov, ktorí pohrdli kánonom Dušníka, týchto zúfalých obrazoborcov,
milostných kaukliarov. Svet naokolo prepadal v nekonečnú statickosť,
v lepkavé sucho čo sa rozhostí po usedavých vzlykoch. Dokonca ani jej
zúbky nestriebrili okolie smietkami jej čara. Stála nehnuto a kruto ako
panovník pred rozbitými stanmi nespočítateľnej hrozivej armády, ktorej temný
lesk na brnení, štítoch a zbroji oberá nepriateľa o zrak. Skôr než dvojičky
mohli skúsiť čokoľvek povedať, rozozvučal sa jej hlas, ktorý sa im
o jazyky obtieral sťa vyberané cukrovinky. Z jej slov sa rinulo pevné
odhodlanie, ku ktorému sa dávno zaviazala, zatínajúc si prsty do stehien až na
samý okraj znesiteľnej bolesti. Prehovorila takto:

- „Tak ste prišli,
divoké dvojičky, jednota protikladov, dvojhlavý drak jednej duše. Predstúpili
ste so svojou mlčanlivou trúfalou prosbou pred úbohú ženu, ktorej city trilkujú
pod kožou. Odvážili ste sa za tichou a poslušnou, vrastenou do živého
organizmu Dušníka. Prišli ste aby ste ma pokúšali, aby ste napli steny môjho
srdca ako lukostrelec napína spevavú tetivu. A chcete ma vystaviť
rozhodnutiu ostrému ako čepeľ bájneho meča ukutého pred vekmi. Chcete, aby som
sekala, rezala a porcovala, aby som zberala krv do zlatej obradnej misky a
pálila krv z obetiny v čiernom ohni. No ja viem, že mi neprislúcha
pre Vás planúť, horieť ako Metwielove blesky pred ktorými ste ma zachránili. Napokon
keby som si ktoréhoľvek z Vás dvoch zvolila bola by to smrť toho druhého.
Či to neviete? Viete to veľmi dobre, nemám pravdu ?“     

Ohrdnutí a vydaní napospas pevnej a pravdivej reči
milovanej namiesto odpovede len bolestne pokynuli hlavou, zatiaľ čo si obaja
naraz rozhrýzli spodnú peru a po brade im stekal slabý prúžok krvi, plač
srdca. Vedeli, že ak by ju jeden získal, druhý by zomrel. Po pauze Nier
pokračovala premáhajúc seba samotnú prednášala najväčšiu reč svojho života:

„Ste ešte deti, tak
naivní a hlúpi. Prekypel Vám hrniec a vy neviete ako doň vrátiť späť
polievku. Kosti a údy sa Vám zapaľujú žalostným ošiaľom, štípe Vás pod
viečkami a myseľ sa vo Vás rozkladá a hnije, zatiaľ čo Vás pokrývajú
pohrebné kvetiny. Nie, nemôžem. To by bolo ako rozbiť hlinené domy Dušníka,
rozprášiť na popol myšlienky jeho obyvateľov. Som pre Vás stratená a Vy
pre mňa. Nebudem sa ďalej prehrabávať uhlíkmi 
z pahreby Vašich snov. Pochovávam svoje túžby, ktoré mi napínajú
ňadrá, zamykám všetku radostnú hudbu zo svojho vnútra, kmášem svoje vlastné
mäso... odchádzam.“

Posledné slová ledva vyslovila, ale neprehltla ich, ani sa
nezajakala. Ani dva drahokamy kotúľajúce sa jej po rumených lícach jej neubrali
nič z prísnej dôstojnosti. Toto jediné zadosťučinenie však dvojičky
s očami sklopenými k zemi nevideli. A keby aj videli, ich zúfalstvo
sa nedalo rozmeniť na drobné, ich svet sa nedal zlepiť, ani sformovať, už
navždy mal byť rozbitým zrkadlom, svedkom definitívneho rozchodu so svetlom
a krásou. S Nier odchádzalo niečo viac ako dejiny, odchádzal život. A oni
nepoznali dôvod pre ktorý by sa im mohla znepáčiť, nepoznali slová, ktorými by
ju prekliali, ktorými by odsúdili jej trpké odmietnutie. Láska v nich
bujnela o to viac, o čo viac charakteru videli v jej rozhodnutí,
bujnela a menila sa v bolesť, nie nenávisť.

Menila sa v žeravú lávu, ktorou sa nijako nedá zahasiť
smäd, ktorý ich sužoval, dá sa len rozdúchať strpčujúca horúčosť
a prenikajúce únava.Ó neblahé noci. Ó vlahé zneviditeľné oblaky. Ako len
oťaželi od toho dňa, čo navrátil sa Thies. Ako sa z nich vytratil svit
hviezd, ako ukrajovali zo svetla mesačného a pokrývali túto lunu plnú
závisti k človeku škvrnami nebytia. Spánok sa stal nedostatkovým tovarom,
posledným únikom pred bolesťou, úkrytom a prístreším pred stratami, ktoré
otĺkajú súcno plynutím času.  Niečo mladé prebúdzalo sa v Nier, čo
predtým nepoznala, čo klíčilo a kvitlo svojským spôsobom, svojim
tempom, zapúšťalo korunu z korienkov okolo jej duše a úponky
ťahalo až do končekov jej malých milých prstov na nohách. Niečo sa priečilo jej
rozhodnutiu, tlejúce a bezhlasne spievajúce v blankytných odtieňoch.
Akoby definitívnym zamietnutím hrejivého rozmarného prijatia divokých dvojičiek
zároveň u nej prišlo k erupcii čohosi hlbšieho a skrytého, čo mohla
zhasnúť len smrť vo svojej dobrotivosti.      

Auboin a Aldoin o tom samozrejme nemali
najmenšieho zdania. Zachvátila ich taká neschopnosť činu, že nedokázali dokonca
ani preklínať osud, na ktorý beztak neverili, ale teraz už proti nemu nedvihli
ani výhražný prst. Navštívila ich otupenosť akú dovtedy nepoznali, ich životy
sa zmenili v tiene a nevedeli prečo ďalej žiť. Nier bola
nedostupnejšia ako kedykoľvek predtým. Zajtra ju čaká výdaj a rozhodla sa
tak sama. Ako by mohli nerešpektovať jej rozhodnutie, ako by sa mohli
spreneveriť jej samotnej, tej ktoré pre nich bola cieľom i zákonom? Museli
sa podrobiť tak ako sa podrobili skutočnosti, že každý deň sa končí súmrakom,
v tom nemali najmenšej pochybnosti.  

Nastalo ráno svadobného dňa, prehuplo sa cez noc rýchlym
skokom a tvárilo sa akoby tu bolo len pre túto výnimočnú slávu. Nastal deň
kedy Nier dobrovoľne vložila hlavu do slučky jedného z nemenných pravidiel
dušníckeho mikrokozmu a pozorne si ju upravovala, aby ju príliš
netlačila na krku vybielenom kryštálikmi snehu. Vykúpala sa v rose,
v rose sĺz dušníckych úbočí, čo preliali ich pre stratu jednej slobody
a na hlavu si dala veniec upletený lesnými vílami. A potom prijala
najdrahšie dedičstvo po matke, svadobné šaty, ktoré vraj boli ušité najlepšími
šičkami v tajnej transcendentnej krajine Mo, unikajúcej vedomiu ľudí
a skrývajúcej sa v záhyboch metafyzickej skutočnosti. Tieto šaty
vydeľovali nevestu z chladu a každodennosti zeme. Zovreli Nier
v exaktickom náručí, hltali jej krásu z mľaskavou rozkošou
a prispôsobovali sa jej. Nier zažiarila ako zornička. Osobitným spôsobom
sa stala kráľovnou estetických pôžitkov, vo výzore absolútnym protikladom
temného manžela.

A skutočne Thies sa nemenil, nevplýval na neho ani nový
odev spracovaný z najlepších materiálov aké boli Dušníku dostupné. Ani
kúpeľ nevedel z neho zotrieť čiernu farbu vekov a podzemia, čo sa mu
votrela do každého spóru. Občina sa však zrejme zhodla v názore, že tak je
to náležité, presne tak to má byť. Tento do očí bijúci nesúlad muža
a ženy, budúcich manželov je programovo zapísaný v pergamene
skutočnosti napísanom bohmi, je opulentným požehnaním nepochopiteľnej krásy
vyjavujúcej sa v rozporoch. Je naplnením viery a jej zložitosti,
ktorá robí udalosti ľudského života zrozumiteľnými. Tak si notovali, keď
manželia každý osve z opačného konca dediny kráčali k posvätnému
kameňu, aby sa vzdali každý jeden samého seba pre toho druhého. Thies
našľapoval ťažkým, dobre rozváženým krokom, Nier akoby sa nechala unášať
láskavými plamienkami trávy olizujúcimi jej nohy.

Kňaz už od včerajšej noci čakal na mieste zahalený v čiernom
habite posiatom tajomnými symbolmi rozkošatenej viery Dušníka, ako mu kázala
tradícia a vštiepený zmysel pre dokonalosť v detailoch rôznych
obradov, ktorých vykonávanie mu bolo určené ako životné poslanie už pred
narodením. Spočíval v modlitbách, v recitovaní naučených formuliek
predávaných a vylepšovaných generáciami jeho predchodcov, v prosbách
za požehnanie a plodnosť manželov a v rozjímaní nad tajomným spojením
muža a ženy prostredníctvom chystaného obradu. Objímal sakrálnu
čiernu skalu na vrchole zbrúsenú tak, že na nej nebolo žiadnej nerovnosti. Tento
oltár čiastočne prekrývali pruhy jeho bielosivých fúzov a brady plaziace
sa takmer až k zemi. Pravé modré oko upieral na Thiesa a ľavé zelené
na Nier.

Keď k nemu konečne pristúpili, zopäl im ruky a trel
im navzájom dlane až Nier cítila ako jej do nich preniká hutný rudný prach
z Thiesovej hrošej pokožky. Potom začal kňaz odriekať obradné rubriky,
naokolo sa niesol tichý šeptajúci dvojhlas, z pľúc mu vyrážali slová,
ktorý rozumel možno len on sám a niektorý z jeho fámulov, modlitba za
Thiesa a modlitba za Nier, oddávajúce sa v určitom okamihu
v jednu harmóniu znejúcu v okolí ako ozvena. Keď skončil, vzal do rúk
fakle s čiernym ohňom a okiadzal nimi spojené ruky snúbencov. Tým sa
odbila úvodná fáza obradu. Ďalšia bola viac intuitívna. Kňazovi podali Thiesov
nôž vykutý kedysi dávno Metwielom posadnutým démonom tvorivosti. Tento nôž sa
dokázal prerezať i číre abstrakcie. Teraz mu v obeť bolo daných dvanásť
bielych husí, cenného predobrazu nevinnosti Nier. Thies ich podrezal
v jednom okamžiku, že naraz všetkých  dvanásť pustilo krv do kanálikov umiestnených
po bokoch oltárnej skaly. Takmer pritom postriekali kňaza hypnotizovaného
vlastnými myšlienkami, blúdiaceho v suchých listoch prísnej postupnosti
obradu, v knihách hemžiacich sa roztočmi a stopami nečistoty vekov. A teraz
povstal sám Dušník, na chvíľu sa podvihol v očakávaní obetného zvieraťa,
v očakávaní sladkej krvi, ktorú prijme.

Každý vedel, že Thies sa uspokojí len s tým najlepším.
Keby si zo slnečného kotúča urobil prívesok nikoho v Dušníku by to
neprekvapilo, nezarazilo ani na chvíľu. Keď sa po chvíli objavil a v rukách
niesol striebrosivého vlka, zabijaka dlhých zím s vycerenými tesákmi
blýskajúcimi sa do diaľky, ľud ostával stáť v nemom úžase. Nikto
nepochyboval, že je to najnebezpečnejšie zviera v celom okolí.
A predsa, Thies ho niesol ako by to bolo jahniatko. Pritom však vlk mu
nebol žiadnym nebezpečenstvom, nedokázal hryznúť ani poškriabať, ani sa
vyšmyknúť z objatia, ktoré ho nieslo k bránam smrti. Thies sa
nerozpakoval a zviera vlastnými rukami uškrtil. Bolo strachom mnohých, no
teraz len bezmocne triaslo nohami až kým nestratilo posledný dych. To ako mu
Thies rozdrvil väzy a rozrezal jedným razom brucho, to už pokorený vlk
necítil. Keď sa napokon vlčia krv zlievala a premiešavala s krvou husí,
kňazova tvár opäť nabrala na istý čas na výraze. Vtedy pomazal oboch
snúbencov krvou, ktorá bola pre nich preliata. Pomazal ich písmenami, ktoré ich
mali spojiť pred neviditeľnými stvoreniami, tak ako sa dnes pred skonaním dňa
mali zjednotiť aj telesne.

Nasledovalo odriekanie dlhého sledu modlitieb a
posvätných spevov sprevádzané trhaným rytmickým tancom, ktorého už starec
v rúchu nebol celkom schopný. Nier s Thiesom stáli bez hnutia,
preliata krv im stúpala do hlavy. Pohľady upierali v ústrety budúcnosti,
k pahorkom týčiacim sa na severozápade, odkiaľ podľa legiend prišiel
praotec Dušníka so svojim služobníctvom, aby zbavil túto krajinu zlovoľného
neporiadku a neusporiadanosti, čo sa mu však pre závistlivosť jedného zo
sluhov nepodarilo a odvtedy bolo nevyhnutné neustále obetovať za
uzmierenie síl pokoja.

Skôr ako mohlo dôjsť k záveru verejnej časti obradu, k
rituálnemu obmytiu tvárí zosobášeného páru a previazaniu ich vlasov, sklátil
sa dušnícky kňaz k zemi, kde sa začal v rýchlom rytme udierať hlavou
o čierny kameň. Nebolo mu záchrany, posadla ho bohyňa bylinnej hrdzavky, ohrdnutá
dušníckym systémom viery, prekliata nevďačnica zosielajúca na ľudí choroby
mysle, matka samovrahov. Napokon sa kňazovi predsa podarilo dostatočne si
roztrieštiť lebku a zanechať na kameni, ktorému slúžil aj časť svojho
mozgu. Verejnú časť obradu napokon ukončil jeden z jeho fámulov, ktorý
neskôr toho večera spáli telo svojho bývalého majstra. Predtým si však zobral
jeho duchovnú moc, privlastnil si ju akoby bola hmotná z krvavo sivej
brady a vlasov tohto muža, ktorý mu tak dlho býval učiteľov. Napokon na druhý
deň príde skontrolovať či prebehlo spojenie Nier a Thiesa, či sa žena
zbavila svojho panenstva a zadosťučinila dušníckym zákonom. Malo sa tak
stať už o čoskoro. Najprv však za spevu celej občiny, ktorým sa prijímal
povstavší nový pár do života Dušníka, umyli im fámulovia dažďovou vodou zo
zlatej sakrálnej čase tváre a pustili sa do neľútostného zapletania vlasov
novomanželov.

Bude trvať niekoľko hodín, kým sa im podarí tieto
porozplietať, zatiaľ čo sa ich telá budú k navzájom tesne dotýkať
v očakávaní samotného milostného aktu. Dedinčania pomaly začali opúšťať
niečo, čo svojou intimitou už patrilo do súkromia manželov, túto predpísanú
súčasť milostnej predohry. V tom čase mĺkvo a bez života opúšťali
blízke okolie obradiska tiež divoké dvojičky, ktoré v poslednom čase akoby
mali každú chvíľu prežívať vlastnú smrť, prežúvať ju zubami z papiera
a prevaľovať ju na jazyku bez chuťových buniek.           

Obrad ako taký malo zakončiť až konanie v ktorom bolo
ukryté samotné zachovanie rodu – spojenie muža a ženy v jedno. Pár
zrodený z vôle pravidiel a záľuby malých kostí vo vytváraní
disharmonických diel sa po štyroch hodinách rozplietania vlasového koberca
predsa odobral k tomuto vrcholu. Nier sa len krátko upravila
a dopriala svojim vlasom opäť prísnosť vrkoča. V hlinenej chatrči
bola po ich príchode zakrytá každá štrbina, že takmer sa im nedostával vzduchu.
Thies konal mechanicky a Nier v súlade s nomos pre ktorých
dodržanie sa rozhodla. Chvíľa odložiť panenstvo a stať sa časťou tohto
muža ukutého z pevnej rudy bol tu.

Šaty odložila rovnako hrdo ako konala kedykoľvek predtým:
hrdo a presne. Šalvie jej opadávali z belostného panenského hrudníku
a ostávala už len vôňa citlivejšia ako jazmín, saténovejšia ako vánok
a ľúbivejšia ako pieseň lásky večného trubadúra z Provincie. Jej husté
tmavé vlasy sa rýchlo spamätali z obradu, ktorý bol voči nim tak krutý
a teraz sa poddávali Thiesovým ťažkým rukám, ktoré boli na dotyk ako staré
zemiakové šupky. Napriek tomu ich rozpletali so všetko nežnosťou, ktorej bol
schopný a následne ich nechali aby sa takto uvoľnené rozpadali do
vlniacich sa pramienkov štebotajúcich ako škovránok, ktorý zacítil jar,
zakrývajúcich krivky jej ladného bieleho chrbta.  

Alboin a Audoin zatiaľ ukrývali svoje ruky do zeme
a cítili sa akoby prežívali vlastnú smrť, alebo niečo ešte horšie prečo
nemali žiadne pomenovanie. Tušili a vedeli, že ich drahá jediná možná lásky
Nier, dcéra prírodnej zelene teraz padá s pevným a temným Thiesom do
nadýchaných naškrobených hrubých perín, belostného páperia tíšiaceho únavu
a bolesť bežných dní. Obaja bratia mysleli na to, ako sa bledo-levanduľové
vrúbkované lastúry jej nechtov zatínajú do jeho chrbta a znachovejú ho
jazvami uprostred prvého milovania, keď si ju berie ako skúsený poľovník nežnú
mladú laň, ktorá sa so skleným pohľadom vybrala ku krmelcu na stretnutie so
svojim osudom.

Nikto, ani samotný jej muž, milenec vybratý tradíciou
a manžel z povinnosti, však nevedel, či je to výraz rozpútanej vášne,
ktorá sa odtrhla z pevných tuhých remeňov neprístupnej cudnosti, čo
odhodila tvárou v tvár skúsenému milovníkovi, alebo výrazom beznádeje,
zúfalstva a zlomeného hlasu spevavcov v jej duši narážajúcich na
pevný múr skutočnosti. A ona ostávala uzavretá, že necítila plne rytmiku
jeho pohybov, ani pot, ktorým jej chladil ramená. Thies však cítil ako mu
vypaľuje ranu, čo ostala po Dákii, ako zaceľuje a hojí minulosť, ako mu
otvára oči pre život. Zbavuje ich šupín a dáva im možnosť vidieť. Rinula
sa z nej neha, ktorá ho oblažila ako balzam. Až teraz, keď sa pred ním
odhalil ten jas svetla a dovolil mu vstúpiť do vnútra, až teraz videl
vykúpenie na iných miestach ako v utrpení a napĺňaní povinností,
v dávaní závdavku pokánia Dušníku o ktorom si myslel, že môže byť
poslednou štipkou útechy pre jeho život. No odovzdaná Nier bola novým impulzom.
Prekvitala až do jeho vnútra. Thies, muž bolesti mal opäť niečo ako srdce. A opäť
sa na ňom perlili kvapky masla, jemné bledožlté sladkoslané mikrokaluže.

Nech to bolo s pocitmi Nier pri prvom milovaní,
schovanými a pochovanými v jej vnútri naveky  tak, alebo onak, Aldoin a Auboin až teraz
plne pocítili plnú ťarchu zlomeného srdca, drásavý pocit nenaplnenej lásky,
zradnú dýku sveta, ktorá im rozťala životy na polovicu a ktorá ich mala
navždy oddeliť akoby niekto uskutočnil definitívny naveky právoplatný rozvod,
ktorým ich zbavil spoločnej matky. Aldoin utekal ku svojim skaliskám, ku svojej
jaskyni, ku kamennej púšti, chladnej voči ľudskému citu. Auboin sa zas poberal
na druhú stranu ku svojim milovaným lesom, vlhkým ako slzy v jazerách jeho
očí, šumiacim ako pieseň zomierajúceho srdca, ktoré stratilo lásku
i brata. Kameň a drevo, slabá to útecha pre srdce z mäsa. Pre
srdce v ktorom zurčí živá krv. A tu je len kameň a drevo, len
budúcnosť suchých kostí, ktoré viac neožijú. Nie je tu ani vody, ani nádeje. Ostali
len dve stratené duše, ktoré nemal kto milovať. A neurčitý spev
rozliehajúci sa vo vnútri bytosti, ktorú okolnosti spravili ženou skôr než dokázala
premýšľať o láske.