Pavel Renčín

Nebudem sa dopredu snažiť strhať túto poviedku aká je slabá i keď by to možno bolo na mieste. Ale nechám to prípadne na Vás. Ale predsa som neodolal uverejniť ju tu, však ma preto nikto zo sveta neznesie. 

Strhol som sa zo sna. Nie, nebola to nočná mora. Tam niekde v krajine
divokej fantázie som zanechal štít ľahkonohého Achájca, ktorým som ju
bránil pred trójskymi šíkmi. A ona bola zdrojom všetkej mojej úzkosti,
ktorú som teraz prežíval. Cez roztrhnutý sen ku mne dokráčala, otvárala
mi staré rany a sypala do nich soľ. A to napriek tomu, že sa všetko
podstatné udialo pred viac ako štyrmi rokmi.

Vtedy som stratil
veľký kus seba – keď som stratil ju. Skôr ako som mal vôbec možnosť ju
získať. A teraz som sa prebudil len aby som si tvár zakryl dlaňami a
opäť som si uvedomil, že je pre mňa už navždy a neodvratne preč,
história sa nejakým spôsobom odohrá a na vás je len aby ste sa vyrovnal
s jej výsledkami. Aj keď ste nemali možnosť nič zmeniť. Aj keď udalosti
predurčili, že ste prehral. Definitívne! Kto vie, či to mohlo byť inak,
či existovali slová a činy, pre ktoré by mi dala nádej a ja by som sa
jej držal ako kliešť. Možno by som spadol. Aspoň by som to vedel. Takto
ostali len nekonečné otázky zaplietajúce ostré ostne do môjho srdca.
Stálo za to všetko stratiť pre ňu ? A zmenilo to vôbec niečo ?

Môj
svet mal vtedy dokonale morfovať. Ona ma zlomila. Úplne. Bez toho, že
by to kedy chcela. Zamiloval som sa na prvý pohľad. Nie je to otázka,
či na takú lásku veriť, či ju označovať povrchnou. A potom ma dokonale
prevŕtala – dostala sa mi do buniek. Svojou povahou, spôsobom ako
prednášala slová, ich magickým slovosledom a úprimnosťou za ktorou som
cítil srdce v ktorom tečie teplá krv, čo by rozprúdila tú moju, príliš
hustú. Pretvorila moje vnútro, tak aby celé volalo po nej. A ja som
zmieral túžbou po jej prítomnosti každým pórom svojho tela. Krčil som
sa pred jej tieňom, spieval som piesne uprostred mĺkvych nocí, ktorých
vlákna boli dokonale pretkané pavučinami černe. Chúlil som sa v
záhyboch skutočnosti, chúlil som sa v nočných tieňoch a vyprázdňoval
kalamáre v básňach o večnom smútku a láske v objatí bez rúk. Určoval
som tvary mikrokozmu a maľoval ich v jej líniách. Ľnul som ku každej
myšlienke, ktorá ju čo len zdanlivo pripomínala. Zo sĺz, ktoré som pre
ňu vyplakal som vytvoril kvety, čo kvitli. Raz chladné, raz rašiace
teplom najžiarivejšieho zo sĺnk všetkých galaxií. Vence som z nich
splietal trblietavé, čo chcel som jej nimi hlávku vyzdobiť. Ruky mi pre
ňu bledli a strácal som sám seba. Z mliečnej oblohy tesal som jej
šperky, pretváral som rosu v diamanty a menil som kvarkov štruktúru.
Hmlu som do nich zaklial, by jej verne slúžila, vodou z bystričky som
ich brúsil k dokonalosti, aby sa jej aspoň trocha podobali.

V
hrubom habite som sa koril, tvár si mazal sadzami a popolom a potom
halil ju do ťažkej kapucne. Svet sa menil poryvmi mojich zúfalých
volaní vychádzajúcich z neznámych roklín a jaskýň plných tajuplných a
strašných nočných tvorov. Volal som jej meno, lunou som ju volal.
Zviazal som ozvenu a živil ju utrpením toho, kto nemal byť Prométheom,
hoc ho vtáky denne kľuvali. Rozochvieval som vzduch, vypĺňal som
priestory staccatovými stonmi. Vysielal som do diaľav posolstvo,
posolstvo čo ožilo. Ožilo vo farbe nepoznanej, v piesni neslyšnej.
Vložil som doň svoju bolesť, chvostmi žiarivých hadov som ho
rozkreslil, krídla som mu vystužil ostružlinami vlastnej mysle. Kráčal
som k medziam bezodným a zakúšal som opustenie seba samého až na dno
vyčerpania všetkých farieb palety všetkých potencialít. Súmraky a
svitania som spriadal na kolovrate oddanosti.

Chcel som
načrieť do jej duše. Chcel som do nej spadnúť a vrhol som sa v ústrety
následkom. Akýmkoľvek. Chcel som dúfať a škriabať sa po stenách času.
Zarývať doň svoje nechty, vlažiť ich krvou by dostali nádych nachový.
Nikto to nezastaví, sudičku stvorenstva. Padol som Ti k nohám a rosil
ich kvapkami pokory, sušil ich vánkom a mojimi mihalnicami natieral na
ne drahocennú vonnú masťou, ktorú zlatom nevyvážiš. Menil som sa v
permanentnú triašku, svoj strach som ohrýzal, lámajúc si na ňom zuby.
Slová ktoré vyriekla nosil som v zamatových vankúšoch mäkších ako
páperie a jej pohľady samotné svetlo prijímalo za svoje, lámalo ich do
spektier farebných a halilo moju dušu v odev z drahokamov akých krásu
svet nevidel.

Ale narazil som. Nemal som byť šťastný. Vo svojich
túžbach bol som príliš odvážny, vo svojej láske príliš smelý. Chcel som
v dary všetko vložiť, bez rozdielu, no vedel som, že všetka krása som
pre ňu ponúkal som - len plané zúfalstvo! Nehodný dar, nehodného sluhu.
Aká opovážlivosť pred ňu predstúpiť v posolstve márnosti.

Bola
pokojná, keď prijala ho, nádherná ako vždy a jej úsmev v sebe skrýval
čiastočky irónie, ktorá bola pre mňa nesmierne krutá. Trhala slabé
nitky mojich nádejí a bola precízna. Nič na tom nemenil jej takt (a čo
je horšie súcit) v ktorom si ma pripustila k sebe bližšie, no z jej
tenkých prirodzených ženských bledoružových pier vychádzali slová:
„Taká láska ako Ty chceš, … to nikdy nebude!“ Ako keby som už nikdy
viac nemal žiť a keď tak, tak len skrze trýzeň. Vždy keď sa predo mnou
objavila nádej (a mohol som ju aspoň na krátky čas sprevádzať a zaháňať
tak chmáry, ktorých roj sa vznášal nad krajinou. No nikdy som nevedel,
na čo myslí, len som chodil labyrintom bez východiska so zaviazanými
očami a niekto mi neustále podrážal nohy) spadol som zrazu ešte viac do
priepasti. Keď som bol bez nej, keď som necítil teplo v jej slovách,
utekal zo mňa život, moja duša trpela pred neúprosnou hydraulikou
ne-lásky. Myslenie mi tuhlo v ľad a prísna realita ho rozbíjala v
nepostrehnuteľné čiastočky roztrasených slovných spojení unikajúce do
okolitého priestore v podobe ľadovej triešte. Vrstvili sa na ňom
chrasty, zlomy a jazvy, triaslo a sipelo, kým kmitalo rýchlosťou
vytvárajúcou zdanie pevného telesa zloženého z čistej abstrakcie.

Tak
veľmi som chcel – niečo nepokaziť. A zatiaľ sa všetko vzďaľovalo, len
ťažký hlasitý smiech času a zhody okolností mi bez štipky porozumenia s
neoklamateľnou logikou ukazoval, že pre mňa tu cesty niet. Musel som
zastať, skôr ako som ku nej dorazil. Terén tu bol celkom neschodný.
Márne som padal, liezol, kľačal, nechával sa sebou pásy kože zdranej.
Všetok boj bol trápnym čakaním na stratu. Všetky sily som napínal
zbytočne, potrhané svaly, pot, krv i bojové pole posiate mŕtvymi
neurónmi boli len dláždením cesty ku konečnej, totálnej a definitívnej
prehre. Prehre po ktorej nebolo rozhrešenia. Prehre, ktorá nemohla byť
zacelená, ani vykúpená oceánom sĺz. A predčasne mi darovala epitaf, keď
vravela: „Zíde z očí, zíde mysle“, keď jej slová boli do mňa vsiate
čiernym ohňom, premenila ho do hĺbky buniek, zmenila vo mne tok krvi,
upravila komory a predsiene, stala sa súčasťou mojej DNA. Nitka
neostala na mne suchá, úplne ma premokla. Okamžite, bez možností, bez
budúcnosti. Bez budúcnosti v ktorej by vo mne každú nanosekundu nebola.
Bez budúcnosti v ktorej by ma mohla milovať. Zanechala ma v kukle,
ktorá nedovolila, aby sa z nej niečo vyliahlo, v paradigme, ktorá bola
čistou formou bez obsahu, formou, ktorá samotná nebola skutočná, čo sa
ale nedalo povedať o jej účinkoch prenikajúcich mne dostupné universum.
Universum v ktorom znela nová večná pieseň, ktorú si v duchu spievala:
„Darmo sa Ty trápiš můj milý synečku, nenosím ja Tebe, nenosím v
srdéčku. A já tvoje nebudu ani jednu hodinu.“

Bol som odsúdený
už dávno. A slzy, ktoré mi opäť stekali po tvári a po prstoch, ktorými
som ju zakrýval pred svetom sa menili v číru soľ a boli len malými
čriepkami zakúšania jej nelásky, ktoré mi odklepli s termínom večnosti.
Sen v ktorom som ju chránil pred hordami chrabrých ochrancov Ília
skončil precitnutím do vedomia prehry –dávnej, súčasnej, zajtrajšej. Do
prehry, ktorá mala trvať, kým ju budem milovať, kým budem. Všetko
navôkol zakrýva tma, bledší odtieň tej, ktorá sa uzavrela vo mne,
krásna a temná, hrozná ako vojsko mŕtvych pod zástavami, fascinujúca
ako láska samotná. V putách, ktoré sa nedajú sňať, uväznený, kde
stratil som niečo ďaleko dôležitejšie ako je sloboda. Navždy v jej
neláske, predchnutý láskou do krajnosti, topiaci sa v skutočnosti, že
život ďalej plynie a čas nie je liekom, táto Hérakleitova rieka je
stojatá. Paradox všetkých paradoxov. Jej pohľady už ma nepália priamo,
už nevidím jej prirodzené bledoružové pery, pokožku bez chýb, oči čo
nedajú spávať ani zabudnúť a jej slová hovoria denne ku mne len v
slučke ozvien točiacej sa dookola. A predsa o nič menej ju nemilujem.
Predsa prijímam pokorne rozsudok, utrpenie a bolesť ako najväčšiu
zásluhu svojho bytia. Fakt, že tak z nej mám aspoň niečo robí všetko
znesiteľnejším. Som Tristan, čo za ním Izolda nepláva a nesmúti, som
Tristan žehnajúci zbroji kráľa Marka. Som ten, čo sníva sny pre kaMKu a
s radosťou na perách pre ňu umiera a tŕňoch ruží v nikdy nenamaľovaných
obrazoch stelesňujúcich klišé.