Pavel Renčín

Rád by som vám rozpovedal jeden príbeh. Je to príbeh o slobode, požehnaní ale aj prekliatí. Moje meno je Luk a od  15 rokov som žil na farme, ktorá tesne susedila s lesom, o ktorom ľudia z okolia s obľubou vravievali, že sa  v ňom ukrýva zlo. Ja som tomu rovanko, ako všetci môjho veku nechcel veriť. Bral som to iba ako reči starých, možno životom znudených ľudí, ktorí potrebovali rozptýlenie. Ako veľmi som sa mýlil! Dokonca som sa o tom presvedčil na vlastnej koži. V jeden teplý letný deň som sa vracal domov z oslavy môjho priateľa. Cestu som si skrátil cez les, aby som bol skôr doma. Pomalým krokom som kráčal lesom, nevšímajúc si toho zvláštneho pocitu. Bol to ten pocit svrbenia na zátylku, keď vás niekto sleduje. Ja som ten pocit pocítil v okamihu mojich prvých krokov v lese, po ktorom sa rozliehalo iba jemné šelestenie vetra v korunách stromov. Zrazu som ale začul zvuk, akoby niečo s pazúrmi silno driapalo. Otočil som sa smerom, ktorým zvuk prichádzal, no nič tam nebolo. Zazdalo sa mi iba, že konáre sa pohli o niečo prudšie a na strome popraskala kôra. Otočil som sa smerom, ktorým som sprvoti išiel. Dych mi však vyrazila postava stojaca na ceste a kŕmiaca sa zrejme tým, čo bývalo kedysi jeleňom. Tá dva metre vysoká a mohutná postava plná svalov a šliach mi nedovolila pohnúť sa. Z úst jej trčalo mnoho zubov, ktoré boli istotne ostré ako britvy a telo mala zarastené tmavou, skoro čiernou srsťou. A oči! Tie boli najdesivejšie. Žiarivo červené, plné zúrivosti a hnevu...hnevu na celý svet. Odrazu sa pozrel sa na mňa a zavrčal ako zviera, ako vlk. Nečakal som, kým sa na mňa vrhne a zožerie ma. Rozbehol som sa a utekal cestou, ktorá bola najkratšia. Bežal som tak rýchlo ako ešte nikdy v živote. Srdce mi divo bilo a nohy ledva dobiehali letiacu myseľ, ktorá bola už dávno doma, v bezpečí. Nestihol som si ani uvedomiť, že ten netvor za mnou neutekal. Keď som dobehol na koniec cestičky, pochopil som prečo. On ma zahnal do kúta, na miesto odkiaľ nebolo úniku ako nejakú korisť. Vedel som, že čoskoro umriem. Pozbieral som preto všetku odvahu, čo vo mne bola a skríkol na celý les:  „No poď, keď máš odvahu! Ja nie som srnka ani zajac! So mnou budeš mať problémy, nepoddám sa a bez boja sa nevzdám.´´ Chvíľu sa v lese rozhostilo také ticho, že som počul tiecť vlastnú krv v žilách. Beštia si asi chcela vychutnať pocit lovca. Čakal som na svoju smrť, hoci nepripravený, no so všetkou dôstojnosťou. Avšak  namiesto toho, aby som začul ľudský hlas, ozvalo sa niečo iné - neľudské, odporne vraviac: „Prečo bojuješ už vopred prehratý súboj, ak nemáš ani najmenšiu šancu na výhru?“  Dovtedy sa skrývajúc, teraz vyskočil von, z tmy lesa, vo všetkej svojej majestátnosti. Len že som sa mu uhol vraviac: „Svoju kožu nedám tak lacno nikomu! Tebe už vôbec nie!“  Obluda sa postvila na zadné nohy a chôdzou opice prišla ku mne. „Ty sa nebojíš vlkodlaka?“ Hlas som mal dosť roztrasený, no najodhodlanejšie ako som dokázal, povedal som: „Veď je to iba výmysel! Nič také neexistuje.“ Vlkodlak sa zasmial smiechom nútiacim lístie takmer opadnúť zo stromov. „A vari nevidíš, čo stojí pred tebou? Alebo nebodaj nechceš uveriť v to, čo vidíš?!“ Pohŕdavo vyšiel z tieňa stromov a donútil ma uveriť. Bolo v ňom síce niečo z človeka, ale hlboko pod tou zvieracou hrôzou, dôkladne prekrývajúcou náznak ľudskosti. V momente začal vetriť ako pes, hovoriac: „Cítiť z teba silu a tvrdohlavosť rovnako, ako túžbu po slobode.“ Môj hlas sa triasol ešte väčšmi a vynakladal som až nadľudské úsilie, živené strachom, aby som to prekryl. S prosbou na perách som sa obzrel, či niekto iný nie je naokolo. Vtedy sa ale stala udalosť, ktorá ma síce nepripravila o život, no radikálne ho zmenila. Vlkodlak ma pohrýzol do krku. Ja som sa na neho stihol pozrieť ešte jedným pohľadom, o ktorom som si myslel, že je posledný. Vtedy som  upadol do bezvedomia a nečakal, že sa viac zobudím.

Prvý spln

Na moje počudovanie som sa prebudil a to dokonca u mňa doma. Mysľou mi blúdilo jediné- že to bol celé iba sen, neskutočná nočná mora,  ktorú privolal alkohol vypitý na oslave. Naťahujúc svoje telo po dlhom spánku, nahmatal som si na krku s hrôzou dve rany. Moja izba sa predo mnou rozplynula, vnímal som iba neznesiteľný hlas kričiac, že to nebol sen! Že to bola skutočnosť, desivá a hrozná! Nech to už bolo čokoľvek, čo so mnou porobil ten démon noci. Ako som sa neskôr obzeral v zrkadle, zazrel som kútikom oka vysokú postavu stojacu na našom poli. Bol to muž, vysoký a chudý takmer ako kostra, ale s vlasmi  dlhými po plecia a čiernymi ako uhol. Chcel som si ho prehliadnuť lepšie, ale cudzinec tam už nebol. Rozhodol som sa  všetko si vytesnať až na dno svojej mysle a venovať sa obyčajnému dňu v škole a na farme. Obliekol som sa a šiel sa najesť. V kuchyni som, ako obyčajne, stretol moju matku Carol. Starostlivú, láskavú, krásnu ženu, so všetkými kladnými vlastnosťami, aké matka môže a mala by mať. I preto ju tak veľmi milujem. V tom však prišiel môj otec. Vzťah medzi nami už nie je taký ideálny a harmonický. Nemôžem povedať, že by sme sa nenávideli, to nie. Ale náš život bol väčšinou iba o hádkach, pre akékoľvek maličkosti. Jednoducho, hlavným problémom bolo, že  sme boli obaja rovnaké povahy. Aspoň som si to myslel. ,,Luk, kde si bol celú noc? Ani som ťa nepočula prísť, pýtala sa ma hneď mama. ,,Určite si to znova prehnal s alkoholom, nevrlo konštatoval otec." Na celé toto vypočúvanie som vôbec nemal náladu a tak som bez slova zhltol raňajky a šiel do školy. Nakoľko som žil na farme, do školy som chodil vždy autom alebo autobusom .V ten deň som mal ale pocit, akoby sa všetko spojilo proti mne. Auto mi nechcelo naštartovať  a tak mi nezostávalo nič iné, iba utekať na autobus. Ale poznáte to, keď sa niečo pokazí, vždy je to iba séria nešťastí, ktoré sa ešte stanú. A tak, ako som vystúpil z auta, videl som autobus odchádzajúci z našej príjazdovej cesty. Rýchlo som sa rozbehol, aby som ho stihol. Sám neviem ako rýchlo som sa tam dostal, no súdiac podľa vyplašených pohľadov celého autobusu, to asi presahovalo schopnosti mladého muža. Tento deň bol začiatkom zmien v mojom živote.

Keď som sedel v jedálni a jedol, začul som tie zvláštne zvuky, ktoré mi trhali ušné bubienky. Neviem čo ich vydávalo, ale po chvíľke zmizli rovnako rýchlo ako začali. Zvyšok toho dňa v škole už prebehol bez ďalších komplikácií. Keď som sa vracal domov bol už večer. Zvuk v mojich ušiach sa nanešťastie opäť objavil. Silnel až dovtedy, kým som si neuvedomil, že to nie je iba zvuk, ale hlas. Hlas mrazivý a plný istoty, akéhosi otcovského rešpektu. ,,Luk, Luk! Poď Luk, poď za mnou, tvoj otec ťa volá." Hlas ma volal, kázal mi ísť cez mesto a ja som sa mu nemohol vzpierať. Keď som zašiel do tmavej uličky, prekvapila ma skupina akýchsi chalanov, ktorých výrazy veštili problémy. ,,Ale pozrime sa! Čo to tu máme? Chlapci pozrite, prišla k nám ďalšia obeť!" so smiechom vravel šéf gangu. ,,Daj nám všetko cenné čo máš! Alebo......vieš čo? Ja si to zoberiem sám. Už dávno sme si nepretiahli kostru, čo chalani?  Obkľúčili ma. Vtedy sa ale stalo niečo, čo som nečakal. Tep sa mi zrýchlil, dýchal som rýchlo, ale pravidelne. Pocítil som takú veľkú nenávisť a zlosť voči nim, že sa to takmer nedá opísať  ,,Nechajte to tak, kým sa nestane niečo zlé. " Mal som pocit, že tie slová nepatrili mne, ale nejakému tvorovi, ktorý vo mne ožil. ,,Neviete, čo robíte, s čím máte do činenia. Utečte, kým máte čas."  Šéf gangu sa iba usmial a pobavene povedal: ,,Nás je desať  a ty si sám. Mám taký zvláštny pocit, že vo výhode sme my.´´ Rozbehol sa a kopol do mňa. Veľmi to bolelo, no niečo sa vo mne zlomilo. Zreval som na celú tú uličku takou silou, až padala omietka z tých, už aj tak polorozpadnutých budov stojacich v zapadnutej štvrti. Vedel som, že to som už nebol ja, ale to stvorenie vo mne. Najprv bolo iba malé, ale rástlo tak rýchlo, ako rástol môj hnev. A s ňou som sa menil i ja. Moje nechty začali rásť a meniť sa na zvieracie pazúry. Telo sa mi zväčšovalo, rástli mi svaly a zuby sa menili na tesáky ostré ako britva. Zarastal som tmavou čiernou srsťou. Jednoducho som sa zmenil na rovnakú beštiu, aká ma napadla minulú noc. Ale to ma nezaujímalo. Mojím jediným cieľom a neovládnuteľnou túžbou bolo zabiť ich, zniesť zo sveta celú odpornú bandu. Hrýzol som a driapal, ovládlo ma bojové besnenie a vôbec  som nevnímal rýchlosť, akou som rozdával údery, uštedroval zranenia a neliečiteľné rany rovnako, ako som si nevšímal tie, ktoré som dostával. Kým som si uvedomil, čo robím, trhal som v zuboch už iba bezduchú mŕtvolu, niečo, čo už iba vzdialene pripomínalo ľudské telo. ,,Veľmi pôsobivé! Prvá premena a ty si ju zvládol dokonale!" Otočil som sa za hlasom a spoznal v ňom postavu, ktorá ma ráno sledovala na poli. Zahnal som sa, pripravený a odhodlaný k útoku. Vyskočil som, lenže postava ma chytila pod krkom  ako nejakú handrovú bábiku. ,,To sa patrí útočiť na otca?!" Zaklonil hlavu a oči mu zahoreli červeným ohňom nenávisti.

„Áno, dobre som si vybral! Si plný hnevu a nenávisti, túžby ničiť. Kroť ale svoj hnev!“ Odhodil ma na tehlový múr. Keď som sa prebral, znova som mal ľudskú podobu. Nado mnou stál známy -neznámy. „ Si ešte mladý, naučíš sa ovládať svoju moc.“  Jediné na čo som sa vtedy zmohol, bol zúfalý výkrik: „Ja som ich všetkých zabil!!!!!“  Neznámy sa v tieni iba ironicky pousmial. „Ľudstvo o veľa neprišlo. Boli to iba zlodeji a vrahovia, ľuďom si preukázal iba službu. Poď, musím ti toho ešte veľa povedať a vysvetliť. “ Ja som sa iba poslušne zdvihol a nasledoval ho. Keď sme dorazili, bola už hlboká noc a my sme boli stále uprostred lesov. „Čo ste to zo mňa urobili za beštiu?! Akého netvora?!“ S opovrhnutím na mňa pozrel a s hnevom v hlase skríkol:  „Netvora?! Nie si o nič horší netvor ako tí, ktorí zahynuli tvojou rukou.“ Zadíval sa na Mesiac, ktorý presvital cez husté koruny stromov. Nie, to čo som ti dal ja, to je požehnanie a dar moci. Žiadne prekliatie, ja som ti iba dopomohol k pocitu voľnosti, pomohol som ti splniť tvoju neutíchajúcu túžbu po slobode. Uvažuj predsa. Disponuješ mocou a to, ako ju využiješ, je iba na tebe.“ Zahľadel som sa do jeho očí, v ktorých už nebola nenávisť, ale otcovské pochopenie a pomoc. Náhle mi napadlo, že asi naozaj hovorí pravdu. Aj keď som to cítil iba v srdci. Otočil som sa a rozbehol sa odtiaľ preč, ďaleko preč od všetkého. Utekal som domov. Odvtedy boli moje sny plné mesačných nocí,  a ja som bol presvedčený, že za to môže jedine ten neznámy. Navyše sa mi zazdalo, že som ho opätovne zahliadol na poli a pri lese. Moje presvedčenie, že zo seba vytlačím všetky spomienky a pocity sa rýchlo rozplynulo. Bolo to v jednu noc, keď sme už všetci spali. Náhlivo som sa prebudil na čudné zvuky, o ktorých som si zo začiatku myslel, že sa to iba rozprávajú moji rodičia. Túto myšlienku som ale zavrhol hneď, keď sa ozval drsný hlas, pýtajúci sa: „Kde je ten váš fagan? Musí tu niekde byť!“ Uvedomil som si,  že sa musím rýchlo vypariť, ak chcem mať nejakú šancu na záchranu rodičov. Otvoril som okno a prekvapujúco nečujne sa ním vytratil na dvor. Našu farmu prepadli lupiči, ktorí o nás museli vedieť veľa. Asi nás sledovali, ako inak by tušili, že som doma? Ale na zbytočné otázky nebolo času. Rodičia boli na terase zviazaní a jeden zlodej na nich neprestajne mieril brokovnicou. Ten druhý behal po dome iba s Glockom. „Mladý ukáž sa, kým nebudem nútený ublížiť tvojim rodičom! A to by som urobil veľmi nerád!“ nepresvedčivo kričal ten s Glockom. „Nie! Luk, uteč a choď pre políciu,“ kričal otec. Bol som pripravený vyskočiť na nich, ale zadržali  ma krehké, no mocné ruky zároveň. „Počkaj chvíľu, dobre ti radím!“ bol to ten neznámy. ,,Dobre mladý, dal som ti na výber, ale ti ma k tomu nútiš!“ zlodej odistil pištoľ a namieril na otca. Vystrelil a otec padol do prachu. Hoci sa nezdvihol, dýchal. Mnou prebehol silný pocit strachu a nenávisti zároveň. Zreval som z plných pľúc, neľudským revom, monštrom žijúcim vo mne. Znova som zažil bolestivý pocit premeny, ktorý onedlho vystriedala chladná nenávisť a pocit po pomste. Rýchlosťou, ktorá ma fascinovala som sa vrhol na prvého muža, čo stál pri mne. Jeho krk zapraskal pod silnými pažami ako suchý konár stromu. Zahryzol som sa mu do tepny a pocítil lahodnú chuť ľudskej krvi, ktorá do mňa vlievala ešte väčšiu zúrivosť a silu. ,,Čo to bolo za divný výkrik? John! John, kam si zmizol?“ Na zlodejovej tvári sa zrkadlil číry strach. ,,Mladý, keď si myslíš, že ma vystrašíš, tak sa veľmi pletieš!“ Ticho ako nočný tieň som sa vyšplhal na strechu domu a vyčkal, kým mi bude zlodej stáť chrbtom. Vtedy som sa naňho vrhol a bol som posledným, čo videl vo svojom živote. Bolo to ako prvý raz, keď som s dostal zo záchvatu zúrivosti. Teraz som opätovne túžil po tej slastnej chuti ľudskej krvi. Keď som konečne začal vnímať moje okolie, ne zemi ležali už iba kusy mäsa pripomínajúce ľudské telá  obalené v kusoch šiat. Stál som tam, na našej verande a čakal čo sa bude diať. Moji rodičia stáli a neboli schopní jediného slova. Neznámy stál stále v tieni. „Výborne Luk! prehovoril.  Zvládol si to perfektne.“  Na počudovanie sa ako prvá k slovu dostala moja mama. Luk! To bolo hrozné! Čo si to urobil a kto ste vy, že ho  v tom podporujete?“ Neznámy sa ukázal v mesačnom svite a vzal ruku mojej matky  do svojej. Pobozkal ju ako dáky rytier a predstavil sa: ,,Moje meno je Kernon a  som niečo ako adoptívny otec Luka ´´ Matka si ihneď odtrhla ruku od Kernonových, akoby mal nejakú nákazlivú chorobu. Roztraseným hlasom plným nenávisti, strachu, ľútosti a opovrhnutia sa ho spýtala: „Tak to ty si urobil z nášho syna tú obludu? Toho netvora? ´´  Jeho výraz sa okamžite zmenil na tvrdý a z očí mu začal sálať hnev. „Netvor?! Obluda?! Dal som mu dar a to veľký!´´ zahrmel.

 ,,Čo by sa stalo teraz, keby tu nebol? Určite by vás tí banditi všetkých pozabíjali a nechali vás tu napospas!“ Matka sa otočila k synovi a sladko povedala: ,,Neboj sa. My ti pomôžeme, podarí sa nám to potlačiť, zahnať túto nepriazeň osudu spoločne. ´´ Objala ho okolo pliec. V tom momente som pocítil hnev aj sklamanie zároveň. ,,Mama! Nie som žiadne zviera, aby ste ma krotili! Nenechám sa zavrieť do klietky ako pes. Buď ma budete brať taký, aký som, alebo už nie som viac vaším synom!“ ,,Ty! To ty si ho zmenil! Začaroval si ho!“ posledné slová už otec kričal na celú farmu. V zápätí držal v ruke už zakrvavený  glock lupiča. ,,Už nie si mojím synom! Máš iba jeho telo, ale nie si Luk! Si beštia, ktorá si zaslúži iba to, čo si urobil týmto tu!“ a kopol do jedného zo zlodejov. Vystrelil na mňa a mne sa premietol celý môj krátky život pred očami. Nečakal som, že o život ma pripraví ten, ktorý mi ho daroval. Nečakal som, že to bude môj otec. A vtedy Kernon urobil niečo, čo by urobil iba skutočný otec. Chytil ma do náručia a otočil sa smerom k strele. Jeho posledné slová boli: ,,Starý umrie, aby mladý mohol žiť. Utekaj synak.´´ S týmito slovami vydýchol naposledy. Bolesti, ktoré som cítil dovtedy, boli v porovnaní s touto záderom, otlakom, drobnou modrinou. Už mi na tomto svete neostalo nič. Posledná osoba, ktorá mi bola na tomto svete blízka, odišla. Nechala ma tu, samého, so svojimi pocitmi, ktorým som nerozumel, pred cestou, ktorú som nepoznal. Pocítil som pocit takmer rovnaký, keď strelili otca. Tentoraz to bolo ale mnohonásobné silnejšie. Zareval som do temnej noci, zavyl z plných pľúc a ako ozvena sa mi zo  smútočnej tmy ozvalo mnoho ďalších. Rodičia ležali na zemi uprostred dvora a na očiach sa im zračil obrovský strach.

Vytie sa pomaly približovalo, až sa z tmy vynorili temné postavy - ďalší  vlkodlaci. Boli to moji bratia, prišli sa rozlúčiť s ich pravým otcom. Okolo mojich rodičov sa utvoril kruh. Priblížil som sa k ním cítiac hnev. Chcel som ich zabiť. Svojho otca som chytil pod krk a chcel mu zlomiť väzy. Lenže niečo ma zastavilo, pustil som ho na zem a odišiel preč. ,,Ďakujem synak,´´ zasyčal. Bez toho, aby som sa k nemu otočil, iba som povedal: ,,Ja nemám otca. Umrel dnes a to tvojou rukou.“ Vybral som sa smerom do temnoty na čele sprievodu, ktorý niesol Kernona. Jeho telo ske odniesli sme neďaleký pahorok a tam ho pochovali. Počas celej tej nekonečne dlhej smutnej chvíle nik nepovedal ani slovo. Po pohrebe sme sa všetci rozišli. Ja som sa vrátil do toho lesa, v ktorom sa začal môj nový život. Zastal som na mieste, kde som sa na Kernona díval s nenávisťou a strachom, a na ktorom som presne v tejto chvíli s láskou zistil, že jeho duch bude vo mne a mojich bratoch žiť naveky. Preto vás varujem, dajte si pozor na oči v temnote, lebo to môže byť ktokoľvek z nás.