Pavel Renčín

Volám sa Luk. Tí, ktorí už poznajú môj príbeh a osud sa nemusím predstavovať. Avšak tí, čo ma nepoznajú, poodhalím moje tajomstvo.

Bolo to presne pred päťdesiatimi rokmi. Vtedy som dostal veľký dar, o ktorom som si myslel, že je hrozným prekliatím a ktorého hlavným aktérom bol otec, ktorý mi znovu dal život a dokonca sa obetoval, aby som ho i mohol žiť. Po jeho pohrebe a smútku, ktorý zavalil duše nás všetkých, sa muselo rozhodnúť o novom patriarchovi nášho klanu, lebo do jeho rúk sa vložila budúcnosť. Starším bol prerozprávaný príbeh, ktorý sa odohral a oni rozhodli, že najlepším vodcom budem ja. Odôvodnili to tým, že Kernon za mňa položil život a bol tým, ktorý vo mňa veril a vedel, že som určený na vyššie ciele. Hoci som sa bránil, vymenúval všetky možné i nemožné proti, ktoré mi prebleskli mysľou, bol som zvolený jednoznačne. Po zvolení, padla na mňa ťarcha celého rodu. Moje plecia ju nevládali niesť, moja hlava ma pod neustálym nátlakom ani na okamih neprestávala neznesiteľne bolieť. Čo však bolo ešte horšie, moju dušu stále ťažil hnev a smútok. Spoločnosť mi bola iba na príťaž, a najmä preto som sa rozhodol vykročiť na cestu samoty. Na cestu ďaleko, ďaleko od všetkého a všetkých, na  miesto, kde pochybnosti a spomienky nemajú prístup.

A tak som tu, uprostred nepriepustných lesov sám, žijúci osamelým životom pustovníka, ktorého odmietla spoločnosť ľudí, a ktorú predovšetkým odmietol on sám.

V jedno sychravé ráno som sa prebudil s tým, že mi je obrovská zima. Chlad sa mi rozlieval po tele, mrzli mi končeky prstov a cítil som sa veľmi zvláštne. Rýchlo som odhodil medvedie kožušiny, denne používajúc ako prikrývky. (Musím uznať, že majiteľ kožušiny sa bránil, keď sa mi zapáčili a chcel som si ich požičať, ale ako onedlho sám zistil, nebolo mu to k ničomu). Zadíval som sa do malého zrkadla, ktoré mi viselo na stene. Opäť som si vzdychol, lebo čas je neúprosný. Hoci je zhovievavý a mnoho vecí nám dovolí, hoci je niekedy láskavý a nápomocný, predsa len si vyberá svoju daň. Moje vlasy, moje krátke vlasy, kedysi upravené podľa najnovšej módy, boli teraz dlhé asi po ramená. Sem-tam sa mihli i také, čo boli spletené do vrkočov. Moja kedysi jemná, alabastrová pokožka bola teraz opálená, vráskavá a špinavá.  Tvár mi navyše lemovala dlhá a hlboká jazva tiahnuca sa od pravého obočia cez koreň nosa až na ľavé líce. Podľa mojej osobnej mienky to vyzeralo dosť švihácky, ale na koho tu robiť dojem? Veď predsa široko-ďaleko nebol jediný žijúci človek. Je pravda, že raz alebo dva razy zájdem do dediny vzdialenej možno zo dvadsať kilometrov, ale i tak. Napriek tomu, že v premene som tom mal zvládnuté za pol hodinu, nemohol som sa tak ukázať v dedine. Veď viete, namiesto potravín by som dostal maximálne dreveným kolom do srdca.

V jeden neskorý, jasný večer, keď som bol na love, zazdalo sa mi sa mi, že nie som v lese  sám. To, že je tomu tak, mi šepkal i lesný vietor nezbedne narážajúci do stromov a opierajúci sa do kmeňov či skál rovnako opustených ako ja. Po tom dlhom čase, ktorý sme ja a vietor spolu strávili, sa nemohlo stať, aby ma oklamal alebo nebodaj zradil. Po tejto mojej krátkej úvahe a rozhovore s priateľom vetrom sa stala priam najnepravdepodobnejšia udalosť. Mladá žena, svojou samotou splývajúca s lesom, svojou krásou vynímajúca sa nad všetko živé i nadpozemské. Objavila sa tu, v tejto pustote, rýchlo utekajúc, ako keby to bol beh posledný v jej živote. Alebo skôr beh, ktorým, si chcela život predĺžiť. Spozornel som a zaostril zrak. Toto nežné stvorenie naháňal akýsi muž. Bol dobre stavaný, celý odetý v čiernej koži a v ruke držiaci neveľkú, no z môjho pohľadu i neurčitú vec. Z takej diaľky som ju nevedel rozlíšiť, no akosi ma to i prestalo zaujímať. Mysľou sa mi preháňala iba jediná myšlienka. Myšlienka rovnako ako vietor narážala na nepoznané. Kričala vo mne samom, aby som zachránil to nádherné stvorenie, aby som nebol sám. V tom okamihu, keď som sa prebudil z tohto snenia, zreval som tak silno, ako som len vedel. ,,Tak to teda nie! V tomto lese mám právo loviť iba ja! Nikto iný! Ani ty, cudzinec!´´ V lese sa to akosi zvláštne zachvelo. Dokonca i nejaké listy, s ktorými sa vietor  pohral viac ako s inými, padli dole, na trávu. Teda cieľ to splnilo. Lovec si ma všimol bez údivu či nebodaj možného preľaknutia. Pomaly podišiel ku mne. Vtedy som už jasne vedel rozoznať, čo drží v ruke. Bola to malá, no smrtiaca kuša. Lovec mal na sebe okrem toho niečo silne pripomínajúce vojenskú kevlarovú vestu, nebola to však ona. „ Áááá, vy beštie! Nejako ste sa tu premnožili,´´ dodal položartom. Nezabudol však, hoci skôr pre seba povedať, že skoncuje i so mnou. Hlas mal taký zvláštny, cudzí. No hoci ma to prekvapovalo, zároveň bol trochu známy. Vtom som sa postavil v celej svojej výške a vrhol sa na lovca. Prekvapilo ma, s akým švihom, dokonca ľahkosťou a s náznakom pobavenia a povýšenia sa mi vyhol. Uvedomil som si, že to svedčí o jeho skúsenosti. Iba tak mimochodom zvolal, že sa darmo snažím, a že takých ako ja, už zabil desiatky. Tak hnusne to precedil pomedzi svoje zuby, že ma to ešte viac vyburcovalo. ,,Tak to sa veľmi mýliš! Takého ako ja, si ešte nestretol!“ Lovec ochromený z toho, že som na neho prehovoril, nestihol zareagovať. Zaryl som do neho svoje pazúry a sekol mu krížom cez hruď. Kevlar to nebol. To som sa presvedčil hneď. Bolo to niečo oveľa tvrdšie. Bol som však rozzúrený a útočil dovtedy, kým lovec neležal na zemi. Nebol však mŕtvy. Dýchal, no s najväčšou pravdepodobnosťou bol v bezvedomí. Ja som sa otočil a bez rozmýšľania utekal za tým dievčaťom. Už som bol skoro pri ňom, keď mi chrbát, a v sekunde i celé telo, zaliala ostrá, pálivá bolesť. Utekal som ale ďalej. Znovu a znovu som cítil tú bolesť. Stále ostrejšie. Keď som sa otočil, uvidel som ako ležiaci strelec, plný nenávisti, nabíja po štvrtýkrát kušu a chystá sa strieľať.  To som sa mu už ale stratil v hustom lese. Moje zranenia museli byť vážne, pretože po chvíľke som už nemohol bežať ďalej. Nohy som mal hrozne ťažké a slabol my aj zrak. Všetko bolo čoraz tmavšie a rozmazanejšie. Navyše som sa zmenil na človeka a z toho opätovne vyvodil, že zranenia sú naozaj vážne. Už som viac nezniesol. Vytrhol som si šípy z chrbta, čím sa to ale viac zhoršilo. Vysilený som  padol na zem a čakal na smrť ako jedinú cestu slastného vykúpenia. Smrť ma k sebe ale nezobrala. Prišlo niečo lepšie, nečakané. Podoba mojej záchrany mala tvár mladej a bledej, no o to krajšej ženy.

Ráno, keď som sa zobudil vo svojom zrube, mal som veľké bolesti. Napriek tomu som sa ale zodvihol a neveriacky zistil, že zrania mám ošetrené a sčasti zahojené. Posadil som sa na posteľ a poobzeral sa po zrube. Na stole som mal pripravené jedno, no bez odkazu. Chcel som sa postaviť, ale bolesť bola stále neznesiteľná. A tak som si znova ľahol a okamžite zaspal. Zobudil som sa až večer, na nejasný hluk a pohyb. Rozhliadol som sa po svojej jedinej izba a v rohu som nejasne rozoznával postavu stojaciu v tieni. V rámci mojich síl a schopností, som sa nemotorne posadil na roh postele. Nevedel som spustiť oči z tej očarujúcej postavy.„Vystúp z tieňa. Vďačím ti za život. Zachránil si ma,“ prehovoril som hlbokým, trochu tichým hlasom. Postava pomalým krokom vystúpila z tieňa. Nebol to ale muž. Bola to tá krásna neznáma. Jej krásu som vnímal teraz ešte intenzívnejšie. Dlhé, hnedo-čierne vlasy vzadu schytené do konského chvostu jej hebko dopadali na ramená. Mala krásne štíhle telo a dlhé nohy. Jej zjav vyrážal dych a udivoval ešte väčšmi, keď ste si všimli jej oči. Boli svetlo-šarlátové, boli nebezpečné, boli plné hnevu a vzdoru. No zároveň boli také krásne  pokojné, nežné a láskavé. Pri pohľade na ňu, bola bolesť rozmar, ktorým sa netreba zaujímať. Navzdor všetkému, som sa postavil na nohy a podišiel bližšie k nej. Aj keď som bol dosť vysoký, ona mi bola takmer po plecia. „Volám sa Luk a ďakujem ti za záchranu života.“ To bolo všetko na čo som sa zmohol, čo som vládal. Vzal som jej ruku do svojej na znak priateľstva  a vďaky. „Volám sa Morrigan a nemáš mi za čo ďakovať,´´ preriekla hlasom rovnako úchvatným ako zvuky lýry, rovnako úchvatným ako ona sama. ,,Ty si zachránil mňa. Ty si odpútal pozornosť toho lovca.´´ Trochu sa zachvela a povedala, aby som si ľahol, odpočíval. Pribehla ku mne a donútila ma znovu si ľahnúť. Hoci som bol ohúrený jej krásou, keď sa ku mne priblížila, neuniklo mi, že má očné zuby tak trochu dlhšie ako normálni ľudia. I keď ona sa s obyčajnými smrteľníkmi nemohla ani porovnávať. Napriek tomu, a či práve preto som sa neubránil otázke: ,,Kto si?´´ Znelo to menej prívetivejšie a vychovanejšie ako by som si bol želal. Žena si iba sadla na kraj postele a sklonila hlavu do dlaní. Pôsobilo to dojmom, akoby  ju dačo trápilo. Zlomeným hlasom prehovorila: „Nosferatu, vampír...“  slová sa jej zasekávali v hrdle. Ťažko sa mi hľadali správne slová. Myslel som, že iba náš národ, odlišujúci sa od toho ľudského, existuje vo svete. Teraz tu ale sedela živá upírka, stelesnenie všetkých starých povier. Ako som si to uvedomil, ona bez slov vstala a rýchlim krokom išla preč, von do temnoty. „ Počkaj! Urobil som niečo zlé, ja viem! Len ťa prosím, neutekaj!“ Morrigan sa otočila a v očiach sa jej zaleskli drobné slzy. „Nie Luk, ty si nič neurobil. To ja...“ hlesla a utiekla do tmavej noci. ,,No paráda,“ pomyslel som si. Celú noc som strávil pozeraním sa na atramentovo čiernu  oblohu obsypanú hviezdami.

Udalosti, ktoré nik nečakal

Na druhý deň som sa prebral na silné búchanie na moje dvere. Postavil som sa a šiel pomaly otvoriť. Avšak ten, kto klopal, ma opäť raz prekvapil. Bol to ten lovec. „Dobrý deň. Ľudia v dedine mi povedali, že tu niekto žije.“ Snažil som sa nahodiť ten najnormálnejší a najľudskejší pohľad aký som vedel. „No, áno. V tejto oblasti žijem iba ja, nikto iný.“ Bolo na ňom vidno, že sa chce porozprávať, a tak som ho gestom pozval dnu. Keď tam tak sedel, prebehla mnou túžba zahryznúť sa mu do krku. Bol to predsa ten nenávidený nepriateľ. Túto nezmyselnú ideu som však v okamihu zavrhol. Musel som predsa zistiť, o čo mu ide. Sadol som si oproti nemu a zdvorilo sa opýtal: „Čo by ste potrebovali od takého samotára, ako som ja?“ ,,Som lovec a obyvatelia v dedine si ma objednali, aby som ich zbavil akéhosi divokého zvieraťa. Práve to údajne žije niekde v týchto končinách a znepríjemňuje ich život.´´ ,,...Ja ti dám divé zviera, počkaj, keď sa niekedy stretneme večer,“ prehltol som tieto slová. „Tu v týchto končinách?´´ Opýtal som sa začudovane. ,,Ale kdeže!´´ Teraz som zmenil tón na trochu pobavený, hoci mi  to išlo ťažko a dokončil: ,,Veď tu ťažko nájdete aj obyčajného jeleňa.“  Lovec sa postavil a trochu sklamane mi poďakoval za čas, ktorý som mu venoval. Rezko sa  otočil sa a odchádzal s miernym úklonom. Keď bol už takmer vonku, náhle sa otočil a priskočil ku mne, čím vzbudzoval pocit, že ešte na niečo zabudol. Vrhol na mňa zvláštny pohľad, zaleskli sa mu oči, no vzápätí iba sucho prehodil:„ Ak by ste si na niečo spomenuli, tábor mám iba tu kúsok od vás. Okolie je nehostinné a spoločnosť vždy padne vhod.“ Potom sa ešte raz uklonil a už ho nebolo.

Nevedel som, čo si o tomto všetko myslieť. „Divé zviera...“ bolo mi to podozrivé. Hlavou mi vírilo, či si náhodou dedinčania nezavolali lovca na mňa. Ja som im však nikdy nič neurobil. Alebo bude tým netvorom Morrigan? Prekrásna Morrigan? Tieto myšlienky iba oživili spomienky na to dievča. Nechcel som si to priznať. Nemohol som si to priznať. Ale nemohol som sa klamať. Myslel som na ňu  po celý čas. Tie jej nádherné oči.... Hoci som po samote túžil, niekedy mi prerastala cez hlavu a ovíjala sa okolo môjho krku. Nebezpečne a jedovato. Bol som už veľmi dlho sám a hoci si moja duša zvykla na samotu, srdce sa mi nepodarilo presvedčiť. Túžilo po niekom blízkom. Kým som si ale moju myseľ zamestnával snahou nemyslieť na Morrigan, o mnoho kilometrov ďalej, sa odohrával celkom iný príbeh...

Na konci lesa stál Coven, rodový dom a sídlo upírov. Do jednej z jeho miestností vstúpil honosne vyzerajúci starý muž. Bol oblečený prepychovo, dokonca až kráľovsky. Jeho čierny oblek mal v sebe niečo tajomné, starobylé, možno i posvätné. Elegantne si sadol do veľkého vyrezávaného kresla, otočeného smerom k ohňu. ,,Morrigan. Viem, že si tu, dcéra moja.´´ Prehovoril pokojne. ,,Čo ťa trápi?´´  Dievča vyliezlo z tieňa s očami červenými od plaču.  ,,Dagda!´´ Som monštrum! Nič iné iba bezduchá obluda živiaca sa nešťastím iných! V tú noc! V tú noc, keď ma pohrýzol vampír, stala som sa jednou z nich! Obeťou svojho zločinu, na ktorý doplatili moji bratia a sestry. Neochránila som ani rodičov, všetkých som zabila a zabila by som aj samú seba, keby si sa neobjavil ty! Pomohol si mi a zachoval sa ku mne ako otec.´´ Starý vampír Dagda sa usmial. ,,Veď aj ty, Morrigan, si mi ako vlastná dcéra. Dobre vieš, že by som pre teba urobil všetko na svete.´´  Dagda sa zdvihol a kráčal von z miestnosti „Dagda,“ prehovorila Morrigan polo šepotom. „Áno? Čo máš ešte na srdci, dcéra moja?“ Pomaly sa otočil a s otcovským výrazom tváre sa zadíval na ňu. „Dnes som stretla jedného muža. Býva celkom sám, uprostred lesa.“ Upír si kľakol na kolená a chytil dievča za ruky. „A zaujal ťa, však? Páči sa ti, mám pravdu?“ Morrigan sa začervenala. „Áno, zachránil mi dokonca život, keď ma naháňal jeden lovec.“ Upír sa usmial, dobrácky a srdečne. Dagda navrhol Morrigan, aby toho neznámeho, ktorému vďačí za život svojej dcéry pozvala na večeru a tak by sa mu poďakoval osobne. Upír vstal rýchlejšie, akoby kto si ktokoľvek pri pohľade naň mohol myslieť. Keď bol pri dverách, Morrigan tíško poďakovala a Dagda sa opäť len dobrácky usmial.

     Keď sa deň blížil ku svojmu koncu, mal som už všetku prácu okolo zrubu hotovú. Sadol som si na posteľ, aby som si trochu odpočinul. Vtedy sa na mňa z tmavého rohu znovu zadívali tie nádherné šarlátové oči „Morrigan...“ mierili moje slová do tmy. Kráska vystúpila z tieňa. Tentoraz už jej tvár zdobil úsmev, ktorý nasvedčoval, že je na tom lepšie, než keď sa videli naposledy. „ Luk, veľmi rada ťa znovu vidím.“ Aj keď som na ňu stále nemal priamy výhľad, nedalo sa nevidieť, ako sa červená. „Myslel som na teba celú večnosť, Morrigan. Neprešla ani sekunda, kedy by som ťa nemal pred očami, kedy by som na teba nemusel myslieť. Morrigan, dostala si sa mi do mysle presne tak, ako do srdca.“ Chvíľu tam stála na mieste. Rukou si jemne odhrnula vlasy, tentoraz rozpustené a jemne hladiace jej tvár. Nečakane sa mi ale hodila okolo krku a do náručia. Pobozkala ma a ja som jej bozk opätoval. Naše telá i duše splynuli v jedno. V tú čarovnú noc bol mesiac v splne. Ja som cítil jeho silu viac, ako hocikedy pred tým. „Morrigan, hovorí sa, že najkrajšie veci prichádzajú nečakane. Vtedy, keď je naša myseľ i duša zamestnaná niečím iným, keď si myslíme, že všetko je tak ako má byť a všetkému rozumieme, vtedy nám život ukáže presný opak. Akí sme blázni. Aký som bol ja blázon! Vtedy, keď som si namýšľal, že chcem byť sám. Vtedy, keď som o tom bol presvedčený! Presne vtedy mi ťa privial vietor, postavil do cesty a ja som sa ti nemohol a nechcel vyhnúť. Milujem ťa. Viac než čokoľvek iné. Viem, že bude rana do srdca to, čo ti teraz poviem, no okolnosti sa zmeniť nedajú. Musím odísť.“ Krásnej neznámej, teraz už jeho Morrigan sa zaleskli oči. Perly sĺz zmáčali jej oči a pomaly, drobné, stekali jedna po druhej po líci. Prehovorila hlasom plným smútku a výčitiek. „Ja som to vedela.  Je to kvôli  mne, kvôli tomu čím som.“ otočila sa mi chrbtom a snažila potlačiť vzlyky. „Nie! Si to najlepšie, čo ma v živote stretlo. Zabúdaš tiež, že viem, aké je to byť prekliatym. Ja sám som hercom a bábkou života, ktorý si zaumienil, že toto bude moja rola. To všetko, všetko je iba kvôli mne.“ Vstal som bližšie k oknu. Tam ma mohol mesiac zaplaviť svojím hojivým svetlom a aspoň trochu mi zahojiť najboľavejšiu ranu v živote. „Pozri sa ako žijem. Nikdy by som ti nemohol dať prepych a pohodlie, veď sám žijem ako pustovník a žobrák.“ Morrigan vstala tiež, ladne odišla ku mne a objala ma. „ Luk, milujem ťa celý svojím srdcom a je mi jedno, ako budeme žiť. Domov je tam, kde máš srdce.“ S láskou som sa otočil k nej a potom k oblohe, s poďakovaním na perách. Zistil som, že ma  naozaj miluje a je ochotná všetko opustiť. „Luk, môj otec Dagda sa ti chce osobne poďakovať za moju záchranu. Pozýva ťa na večeru,“ povedala po prekrásnej chvíle mlčania. Zasmial som sa dobráckym smiechom „Budem veľmi rád, že spoznám tvoju rodinu.“ Po tom sprvoti dramatickom, potom smutnom a nakoniec láskyplnom rozhovore, sme obaja zaspali v náručí čakajúc ten veľký deň. Od rána toho dňa som bol nervózny. Bál som sa, ako celá táto neočakávaná udalosť dopadne. Večer som si obliekol tie najlepšie šaty aké som mal. Hoci som i naďalej vyzeral ako nejaký lesný muž, bol som čistý, umytý a voňaví. Učili ma, že to je základ a teda som bol spokojný. Tá ťažšia časť bola ale stále iba predo mnou. Pred zrubom na mňa čakal skutočný koč s koňmi, cítil som sa ako nejaký princ alebo šľachtic keď som sa v ňom viezol. Miestom pred ktorým som zastavil ma ohromilo pretože bolo obrovské a tak strážené ako nejaká banka alebo vezenie samotný dom ochraňoval asi tak tri metre vysoký tehlový múr zakončený ostrým špicom. Brána bola vysoká z kovanej ocele vyzerala dosť pevná, stály pri nej veľký muži z automatickými zbraňami. Načo to tu všetko je ??? pomyslel som si aby sa nič nedostalo dovnútra lebo von ?? Koč sa zastavil a mňa vyprevadili sluha až do jedálne. Bola to obrovská miestnosť bohato zdobená n stenách viseli obrazy známych maliarov ako Rembrant  Van Gogh  Da Vinci  sála bola osvetlená stovkami sviečok ktorá stály na stojanoch ktorá každá predstavovala mne neznámu postavu. Za stolom už sedelo množstvo ľudí asi členovia rodiny boli tu vznešené dámy a dôležito vyzerajú muži boli tu však aj mladíci ktorý mi pripomínali mňa samého. Avšak nikde som tu nevidel Morrigan, a vtedy do miestnosti vstúpil veľmi starý muž v čiernom obleku  ktorý určite stál viac ako všetko čo mám na  sebe  a všetko čo vlastním. Aj keď bol starý vyžarovala z neho nejaká sila, autorita a oddanosť všetkých ktorí tu sedeli v miestnosti a vtedy som si spomenul z koho som mal takýto pocit bol to Kernon ale čo ma najviac zaujalo bola Morrigan ktorá sprevádzala tohto starého muža keď som ju videl naposledy bola krásna ale to sa teraz nedalo porovnať mala krásne červené šaty takmer tak červené ako jej oči vlasy ktoré mala predtým zviazané do konského chvosta mala teraz rozpustené žiarili ako hviezdne nebo. Ako si ma všimla venovala mi ten najkrajší úsmev ktorý vo mne rozhorel plamienok lásky a túžby. „som veľmi rád že si prijal moje pozvanie a dúfam že sa ti aspoň takto odvďačím za život mojej dcéry a preto zdvíham čašu na tvoju počesť“ bolo vidno že toto bola veľká pocta pretože všetci prítomný opakovali toto gesto. „ Poď Luk sadni si tu vedľa mňa“ pokývol na mňa starý muž „ Moje meno je Dagda som niečo ako otec a starám sa tu o moje deti a ty si mi urobil radosť že si zachránil moju milovanú dcéru Morrigan“ aj keď som počúval čo mi Dagda hovoril stále som pozoroval Morrigan jej oči ktoré sa na mňa smiali a hltali ma celého tak ako ja ju. Celý večer sa niesol v tak povediac rodinnom duchu až sa Dagda spýtal tú osudovú vetu „ Kto bol tvoj otec Luk, ale myslím kto ta urobil jedným z nás“ nadýchol som sa a to meno povedal v tej vzácnej chvíli keď v celej jedálni zavládlo ticho „Mojím otcom je Kernon“ všetky oči sa ku mne otočili ale boli plné strachu hnevu a nadradenosti. „ Ako si mohla priviesť do nášho domu takú špinu také zviera“ Dagdové slová mierili však na Morrigan a ku mne sa blížili dvaja ozbrojený muži  nevyzeralo to že sa so mnou chcú rozprávať vyhodili ma zo stoličky a hodili do rohu miestnosti a rozdávali mi údery a kopance do tváre a slabín. Dych sa mi spomalil napol sa mi každý sval v tele a ja som ich odhodil na druhý koniec siene premena sa začala ale skôr ako som sa stihol premeniť chlapi sa zodvihli zo zeme a rozbehli sa mojím smerom a vypadli sme spolu z okna jediné moje šťastie bolo že pod oknami boli husté stromy ktoré spomalili môj pád inak by som to neprežil. Dopad bol tvrdý našťastie som vyviazol iba z pár zlomenými rebrami ochranka však nemala také šťastie jeden ležal na zemi bez akých akýchkoľvek známok života jeden visel na konári a dýchal sťažka ale dýchal chytil som ho vzadu na temene za vlasy „odkáž v pekle že s tam ešte nechystám“ a jedným silným trhnutým som mu zlomil krk. Cesta domov trvala na moje zranenia dosť dlho, posledné na čo si spomínam bola posteľ na ktorú som sa zhodil a zaspal som. Ráno som sa zobudil z myšlienkou že tu bude znova Morrigan a vysvetlí mi čo sa to stalo lenže bol som tu sám úplne sám. Prvý raz po mnohých rokoch na mňa dopadla tá všetka samota a ťarcha života. Obliekol som sa a vyšil na prechádzku po lese nikdy som si nevšimol tú krásu prírody tak ako teraz nádherné slnko ktoré svietilo pomedzi holé stromy a všade bol cítiť tá energia tá sila ktorá bola všade prítomná ktorá ma prvý raz po toľkých rokoch som pociťoval pokoj a harmoniu presne tak ako Morrigan ako veľmi mi chýba. „Pozor“ zaznelo kdesi v diaľke a mojím smerom priletel oceľový šíp ktorý sa zaboril asi tak 10 cm od mojej hlavy do starého dubu. „Prepáčte“ kričal hlas z diaľky nechcel som trénujem streľbu“ a pribehol bol to lovec s ktorým som sa už niekoľko krát stretol. „ Aha to ste vy“ kričal lovec „ veľmi ma to mrzí“ a podával mi ruku na znak dobrej vôle. „Minule som sa zabudol predstaviť, moje meno je Wilkyns ale priatelia ma volajú Ghost“ potriasol som mu rukou „moje meno je Luk“. „ Veľmi ma to mrzí že tu nikto nie je že už ani nedávam pozor pri streľbe“ pokúsil som sa na neho zatváriť nebezpečne “poznám to viem a poznám aká je dlhá samota „  a uvedomil som si že tento lovec je vlastne ako ja sám v boji ktorý nemôže vyhrať ale aj tak sa pokúša  bol odhodlaný a sto percentne odhodlaný  čomu verí. A vtedy vo mne skrsla myšlienka ktorá by my možno pomohla „ vlastne som za vami došiel by som vám niečo povedal, spomínate si ako ste mi povedali že za vami mám prísť keď spozorujem niečo čudné?“ lovec okamžite spozornel zložil kušu na zem „ o čo ide“ spýtal sa ma priamo lovec „ v poslednom čase sa po lese potulujú čudný ľudia chodia po skupinách ako nejaký lovci alebo predátori“ lovec si zašepkal niečo ako nasferatu „Ďakujem za informáciu ale teraz musím narýchlo odísť ale presne o rok o tomto čase znovu prídem a vyriešim  to sľubujem“ a v jeho hlase bolo počuť že to myslí vážne. A aj ja som sa rozhodol že všetky svoje otázky a odpovede odložím boli to dlhé dny keď som sa pokúšal nemyslieť na Morrigan na jej oči na všetku jej krásu na ktorú by som nezabudol ani za sto rokov môjho života. Až na jeden večer keď sa mi zdal sen ležal som v posteli a do temnoty vstúpila Morrigan stále rovnako krásna ako predtým pohladila ma po tvári pobozkala a do ucha zašepkala „ láska život bez teba je ako život v prázdnote až ty si vniesol do môjho života svetlo a ukázal že nie som beštia chýbaš mi už bez teba neprežijem“ trhol som sebou prebudil sa zo spánku“ ani ja bez teba“ zneli moje slová tme. Už som to nevydržal vybehol som do noci a utekal smerom k lovcovmu táborisku a zareval na celú čistinku „ kde si !!!!!“ .“Aha takže je v tom niečo viac ako strach“ zneli slová z tmy“ vedel som že nie si ku mne úprimný ak chceš aby som ti pomohol musíš mi povedať všetko čo vieš, ustúpil som od lovca na kúsok lesa na ktorý dopadali mesačné lúče“ dobre ako chceš“ zneli moje slová pre premenou nebolo ťažké premeniť sa bol som plný bolesti z odlúčenia a straty Morrigan. Lovec podľa  reakcií toto nečakal namieril okamžite na mňa kušu“ počkaj lovec, sklop zbraň chcem sa s tebou iba dohodnúť nič viac“ lovec váhal či sklopiť zbraň svoju jedinú výhodu“ a prečo by som ti mal veriť „ nadobudol som ľudskú podobu „ pretože keby som ta chcel zabiť urobil by som to už dávno“ a podal mu ruku“ prosím mal som veriť tak teraz ty ver mne“ a stále čakal s natiahnutou rukou“ dobre teda verím ty“ a podal mi aj on ruku. A tak som získal spojenca v ktorého som nečakal netušil čo je naozaj zač. „Čo majú upíry také dôležité že po tom tak túži vlkodlak?, „ nie čo ale koho je to žena „ lovec udivený odpoveďou „ je to až na smiech beštia ktorá miluje inú beštiu“ tento človek my bol čoraz viac menej sympatický ale potreboval som ho“ prečo vary sme iný ako obyčajný ľudia myslíš si že nevieme milovať že sme iný ako vy sme rovnaký ale zároveň iný sme voľní vo svojej duši sme obetami sami seba „ lovec iba niečo nezmyselné zašomral a otočil sa a vpochodoval do tmy“ za hodinu pri kovene „ zakričal. Kde toľko je mešká boli moje myšlienky ten večer, „ som tu a môžeme sa vybrať na lov“ niesol so sebou aj veľkú tašku ktorá bola plná zbraní či už to boli nože, hviezdice , pištole a kuša s ktorej som už mal česť dostať pár rán.“ Poďme na lov „ a zasmial sa takým diabolským smiechom „ Počkaj zabi kohokoľvek až na ženu z krvavo červenými očami to je ona tá je iba moja“ lovec kývol hlavou na znak súhlasu a vkročili sme na pozemok kovenu. Prvou prekážkou boli dvaja bodyguardy pri vstupnej bráne „predveď sa“ povedal z miernym úškrnom lovec. Vyskočil som na múr opatrne pohybujúc sa pomedzi ostne až nad bránu a skočil na jedného strážcu a zahryzol sa mu do krčnej tepny bol to veľmi divný pocit po takej dobe znova pocítiť znova lahodnú chuť ľudskej krvi. Moju nepozornosť využil druhý strážca a udrel ma elektrickým obuškom po chrbte chytil som ho za hlavu a roztrieštil ju o mohutnú železnú bránu takou silou že po lebke zostala iba krvavá kaša a diera v bráne. Lovec sa snažil bránu preliesť „ počkaj sú aj iné metody“ zasmial som sa krutým úsmevom. Rozbehol som sa a celou svojou váhou som nabúral do brány, brána sa zatriasla ale zostala na mieste, rozbehol som sa po druhý raz a nabúral som do nej brána sa otriasla v základoch a okolí pántov sa objavili veľké praskliny. Tretí úder brána už nevydržala a rozpadla sa na trosky „ Vidíš toto ich naučí mat strach z vlkodlakov. Loec na mňa iba pozeral v nemom úžase vytiahol spod plášťa dva ostré a asi aj strieborné meče preskočil bránu a zmizol v oblaku prachu. Medzitým v kovene upíry nič netušiaci žili svoj život až na jednu osamelú a mladú vampírku s krvavo červenými očami. „Prečo nemôžem byt šťastná prečo mi to osud nedopraje“ dvere sa potichu otvorili a do tmy stúpil Dagda „neplač dcéra on ta nie je hoden je to iba obyčajný Lykan“ uslzené oči pozreli na starého vampíra nebola v nich však láska ale zlosť „a či je on iný ako my, je rovnaký ako ja prekliaty ktorý našiel sebe silu čeliť všetkému celému svetu čo j som nedokázala“. Dagdou pohľad naplnila zlosť „ sú to iba barbari a zvieratá ktoré nemajú žiadnu česť ani morálku a neželám si aby sa moje dieťa ťahala s takým zvieraťom a hlavne po tom čo s toho vzniklo“ Odrazu ich odpútal divný dunivý zvuk ktorý prichádzal od brány alebo hádam aj z nej, odrazu koven zalial ohlušujúci rachot a brána bola v troskách „ kto to je kto si dovolil narušiť náš Koven“ z tehlového prachu sa ako prvá vynorila nezreteľná postava muža oblečeného v čiernom z dvoma dlhými mečmi, ale to čo obyvateľov vystrašilo bola mohutná a svalnatá postava napol vlčia napol ľudská porastená hustou čiernou srsťou.“ Luk „ zneli slová šepotom Morrigan. Celú túto dramatickú situáciu prerušilo slabý detský plač. Vybehol som na nádvorie ale tu ma už čakali strážcovia ktorých zburcovalo ničenie brány, prekvapilo ma však že mi dovolili dostať sa až sem. Na takéto myšlienky som však nemal teraz čas vybehlo na mňa asi tak desať bodyguardou odhodlaný zabiť ma, mňa však poháňala zúrivosť a túžba že konečne uvidím Morrigan. Protivníci mali tyče, boxery a nože, najbližšieho som chytil za lebku a rozdrvil ju v mojej mohutnej labe, to však využil ďalší a sekol ma krížom cez celý chrbát otočil som sa a jedným rýchly úderom pazúrmi ostrými ako žiletka mu presekol hlavu, dostával som sa do bojového bereskeru nevnímal som nič okolo mňa iba krv ktorá striekala všade okolo mňa. Keď som už konečne vnímal okolie na zemi ležali trozá vzdialene pripomínajúce ľudské telá dotrhané na nepoznanie všade som cítil omamnú aromu ľudskej krvi a to monštrum vo mne chcelo viac a viac. „ Dagda kde si neschovávaj sa postav sa mi ako chlap“ zakričal som smerom k domu. Pomaly som vošiel vyrazenými dverami kde už ležali telá mali tržné rany alebo z nich trčal dlhý oceľový šíp. Celú chodbu lemovali telá ochranky a niekde aj skoby spálené kosti z ktorých trčal strieborný špic. Po veľkom blúdení som sa dostal do tej istej miestnosti z ktorej som mal česť dostať sa oknom, na jej konci som zazrel samotného Dagdu. „ Prišiel si sa pomstiť ty zver“ pomaly a s opatrne som pristúpil k nemu „ nie pomstiť nie prišiel som si po to čo ste mi ukradli pre Morrigan“ na starcovej tvári bolo vidieť teraz mnoho pocitov ako strach ale aj v tejto chvíli mnou pohrdal. „Prečo, prečo ma a môj rod tak nenávidíš“ starec pristúpil ku mne tak blízko že som počul jeho dych „nie ste nič iné ako zvieratá a barbari, dokážete iba zabíjať a nič iné“ „ nie to nie je pravda dokážeme milovať tak ako vy lenže vy si neustále myslíte že ste niečo viac a pritom ste horší ako my“ v tú chvíľku som si uvedomil že v miestnosti nie sme sami ozvalo sa slabé zaštebotanie oceľovej tetivy a ticho ako tieň letel smrtiaci   šíp naším smerom „k zemi“ skríkol som na Dagdu, on však nemal výhodu mladíckych reflexov a už nestačil uhnúť letiacemu šípu ktorý ho trafil do ramena a nevládne padol na zem. „Vedel som že vy všetci ste taký hlúpy“ a zasmial sa škodoradostným smiechom.“ Bez teba by som sa sem nedostal, kto by ma dostal do Kovenu lepšie ako zúrivý vlkodlak bolo jednoduché ta využiť a teraz si na rade ty“ vytiahol kušu a vystrelil, strele som sa vyhol nevšimol som si že za mnou sa objavila Morrigan „ Niééééé“ zneli  moje výkriky, ktoré však už nezachránili jej život. Šíp ktorý mal o život pripraviť mňa zasiahol Morrigan do hrude „ Luk, neuver tomu čo ti hovoria ty nie si zviera ty jediný kto ma kedy miloval a prinútil ma žiť aj s tým čo som urobila budem ta milovať naveky“ a naposledy vydýchla a jej duša opustila tento svet. „ Aké dojemné nevedel som že viete aj milovať svojím zvráteným spôsobom aj áno“ hlboko ranený touto udalosťou klesol som na kolená a bol pripravený umrieť pretože všetci ktorých som miloval a ktorý boli pre mňa dôležitý umreli. „Skonči to, nemáš hádam len plané reči“ povzbudzoval som lovca ten vytiahol dlhý meč  napriahol sa na sek a v tej chvíľke zastalo všetko okolo mňa a v miestnosti sa nehýbal ani vzduch „ ale syn môj toto nie si ty“ zazneli to tohto mrazivého ticha, bol som prekvapený a šokovaný zároveň tento hlas som nepočul už takmer pol storočia „Kernon“ znel môj slabý hlas do ticha. „ prečo to všetko dospelo až sem, povedz mi čo sa stalo“ na starcovej tvári bolo vydieť veľké sklamanie „ spomínaš na naše prvé stretnutie bolo v tebe toľko odvahy a nebojácnosti koľko som nevidel dlhé roky prečo teraz chceš to všetko skaziť?“ podišiel ku mne a položil mi svoju ruku na plece „ všetko čo som v živote mal a ľudia ktorých som miloval otca, matku, teba a teraz aj Morrigan už nemám silu žiť chcem to všetko skončiť“ starec ma chytil za ruky a pevne ich zovrel „ nie ty to neskončíš ešte je tu veľa ľudí ktorý ta budú potrebovať a ktorým by si hrozne chýbal“ a s týmto slovom ma zalialo perlovo biele svetlo ktorí vychádzalo z Krenonových rúk a z ním sa stratil aj on a všetko sa dala znova do pohybu, meč už takmer dopadol na moju hlavu keď som povedal „ nie, dnes už umrelo veľa ľudí a posledným budeš ty“ zachytil som ruku s mečom a jedným mocným úderom som mu ju vyrazil z rúk. „ Zabil som tvoje dievča a zabijem aj teba“ skríkol lovec „ v ten okamih sa mi premietol pre očami spomalený záber toho ako Morrigan zasiahol šíp a narastala vo mne nenávisť a zloba a cítil som že sa derie na povrch. Do miestnosti zrazu zasvietil jasný mesačný lúč a ja som pocítil takú silu energiu ako pri žiadnej premene uvolnila sa vo mne všetka tá nenávisť a zloba ktorú som v sebe celý rok a vyvalila sa ako ohromná vlna a zmietlo všetko čo bolo v jej dosahu. Začala sa premena bola však iná ako doteraz tesáky som mal veľké ako bojové nože a aj rovnako ostré  svalnaté ramená o hrúbke mladého stromčeku mi zarástli snehovo bielou srstou. Lovec využil moju nepozornosť uskočil z môjho dosahu dopadol do kotrmelca a zodvihol meč a sekol ma do chrbta. „neviem čo sa to stalo ale zabijem ta aj tak“ skôr ako stihol uskočiť zovreli moje mocné ruky jeho hrdlo „Pozri sa mi do očí pozri sa hlboko do nich pretože to bude posledná vec ktorú v živote uvidíš“ a odhodil som ho celou silou na druhú stranu miestnosti. Jeho nedobrovoľný let sa skončil na stene a bolo počuť ten praskot kostí ktorý pre mňa znel ako najkrajšia hudba. Skôr ako sa zdvihol preskočil som dlhým skokom k nemu znovu chytil pod krkom znovu pripravený zlomiť mu krk. „ No urob to dokáž že si to čo dom hovoril iba neľútostný vrah“ vykašľal zo seba dolámaný lovec. „Teraz je to len na tebe čo urobíš ktorou cestou budeš kráčať“ znel v mojej hlave znovu Kernonou hlas. „Nie“ a odhodil som lovca, „nezabijem ta pretože nie som ako ty v mojom srdci je súcit a nie som iba stroj na zabíjanie dovolím ti odísť a už ta nikdy nechcem vidieť“ otočil som sa kráčajúc k telu ženy ktorú som miloval. Lovec bol však moc plný nenávisti a túžby zabíjať vytiahol kušu a vystrelil.  V ten istý okamih sa zo zeme zdvihol Dagda a chytil šíp vo vzduchu napriahol sa a hodil ho naspeť na lovca ako vrhaciu hviezdicu ktorá ho zasiahla do srdca a na zem dopadlo iba jeho nevládne telo. Dagda si iba usmial a spadol opierajúc sa o stenu, snažil som sa mu pomôcť lenže on ma zastavil gestom „ nie mladý Lykan mne už nie je pomoci odchádzam tam kde som mal byť už dávno je však treba viac ako jeden šíp aby ma dostali, keď som videl toto všetko pochopil som ako veľmi som sa v tebe mýlil a dúfam že aspoň takto by som to rád odpustil“ „áno odpúšťam ti“ zavrel oči a umrel. Stál som v miestnosti a nebol som schopný jediného slova keď moju pozornosť upútalo detský plač vychádzajúci z miestnosti za mnou. V miestnosti ktorá slúžila ako spálňa ležalo na posteli malé dieťa a pri ňom list. Otvoril som ho a čítal úhľadné písmo „ Luk keď toto čítaš budem už z otcom na ceste preč, chcel opustiť toto miesto a tak zabrániť našej láske, chcem aby si vedel že moja láska k tebe je večná ako slnečný svit a pevná ako základy tejto zeme. Neviem ako to mám povedať ale už nebudeš n tomto svete sám stal si sa otcom a viem že keby vyrastal tu otec by ho svojimi intrigami skazil, viem že je iný ako mi všetci ostaný a má pred sebou veľkú cestu a chcem po tebe nie ja ta prosím aby si ho vychoval v takého dobrého človeka ako ty a keď bude starší a bude sa snažiť dozvedieť kto je jeho matka nepovedz mu aký som bol netvor, dala som mu meno Naruto je to staré upírske meno a znamená nová cesta a ja dúfam že raz prebúra múr nenávisti a pochýb ktorý stojí medzi upírmi a vlkodlakmi a povezd mu že som sa ho vzdala lebo som ho nadovšetko milovala s láskou tvoja jediná Morrigan“ po prečítaný tohto listu my vyhrkli slzy smútku nad všetkým čo som stratil ale aj radosti nad tým čo som získal. Vzal som malého Naruta do náručia mal krvavo červené oči presne ako jeho matka. Ale kam pôjdem? kto mi ho pomôže vychovať vírilo mi hlavou „tichý hlások v hlave mi zašepkal  „Erebor“ prastaré sídlo vlkodlakou tam sa priučí všetkému čo treba. Vstal som vzal som do náruče telo matky môjho syna a pochoval ju v lese pri mieste kde sme sa prvý krát stretli „ Morrigan žena ktorá mi darovala láska a na ktorú nikdy nezabudnem“ zneli slová vytesané do kameňa. Posledný krát som vzdal úctu „ naša láska bude večná a tvoj duch bude žiť vo mne a Narutovy“ a zo smútkom som odišiel do temnoty tak ako pred pedesiatimy rokmi keď som opúšťal svoju rodnú farmu lenže teraz som nebol sám mal som dôvod prečo žiť a ním bol môj syn, až teraz som pochopil Kernonove slová a vedel som že je to pravda.