Pavel Renčín

Každý z vás už určite pocítil tú krásnu nočného života keď lampy vrhajú na tiene na veci a vás zalieva pocit strachu ale aj obdivu prázdne parky zaliate mesačným svitom kde sa mladý oddávajú láske. Moje meno je Michal a celý život žijem v Bratislave určite mi dá každý za pravdu že toto mesto je nočným životom nasiaknuté a aj ja som si ho užíval plnými dúškami s kamošmi sme vyrážali na nočné zátahy na diskotéky a bary popíjať a baliť dievčatá aj v ten večer sme boli na diskotéke v starom meste a celý večer ma pohľadom sledovalo jedno dievča a musím uznať že to bola kočka dlhé blond vlasy svetlo modré oči a tá postava ako bohyňa až sa mi v jeden okamih stratila z očí a moje šance poklesli na bod mrazu a mal som chuť ísť domov vzal som svoje veci a odišiel z toho hluku pretože mojích kamošov som aj tak nemienil hľadať  v tej mase ľudí. Kráčal som pomaly ulicami a námestiami moje hodinky práve hlásili tri hodiny ráno keď som začul z jednej ulice čudný hluk ako keby sa tam niekto hádal a dosť hlučne. Vbehol som do uličky a videl ako nejaký traja chlapi sa hádali nad nejakým telom. „ Hej čo to tam robíte“ zakričal som skôr ako som si všetko rozmyslel „ otočili sa na mňa „ vypadni toto sa ta netýka“ zreval jeden a znovu sa začali hádať až vtedy som si všimol že to telo je ženské a dokonca je to tá baba čo a mňa celý čas pozerala na diskotéke „ hej okamžite vypadnite lebo zavolám fízlov“ zakričal som znovu a zasa bez rozmyslu „ Kurva čo sa do toho sereš povedal som že to nie je tvoja vec ale ako chceš“ a zahnal sa na mňa boxerom vyhol som sa a udrel ho do brucha, už vtedy ako keby sa ma začalo zmocňovať šialenstvo chcel  som iba udierať a vidieť ako ich telá ležia bez ducha na zemi. Ďalšiemu úderu som sa však nevyhol a dostal som úderom do hlavy a pomaly som stratil vedomie. Prebral som sa až za chvíľku ale to už tí traja rozoberali moje veci trochu tackavo som sa postavil a chystal sa skočiť lenže jeden z partie si to všimol a kopol ma do hlavy pri páde  strate vedomia som  myslel že už mám  vidiny žena sa zdvihla zo zeme a zahryzla sa najbližšiemu do krku ale to som už nevnímal svet. Prebral som sa až za chvíľku otvoril som oko a všimol si že už všetci traja ležia na zemi bez známok života. „ Cítim to z teba zaslúžiš si ten dar“ zašepkala si žena ticho do ucha . „ čo sa deje“  ale to sa už žena zahryzla do môjho krku až takto blízko som si všimol ako je bledá ale posledné na čo si spomínam boli boli jej uhrančivé modré oči a už iba nekonečná tma. Medzitým sa mi sníval sen šiel som po malej tmavej uličke a odrazu som počul kroky ktoré pomaly z mnou zneli boli pomalé ale ja som im nemohol uniknúť zdalo sa mi že som stále blúdil dookola až som uvidel postavu ktorá za mnou kráčala. „ Bolo načase že som ta už našiel“ keby som mohol skríkol by som bol som to ja lenže iný  ako by som bol blázon šialenec a psychopat najviac to prezrádzali oči „ Kto si“ zneli moje odvážne slová „ kto“   jeho slová boli načisto chladné „ som ty teda jedna tvoja časť tá ktorá je v tvojom podvedomý, ktorú si doteraz schovával akoby si sa sám seba bál som tvoja nenávisť besnenie a zloba“ a zasmial sa „ nie  to nie je možné nemôžeš byt ja ,ja  taký nie som“ ale moje argumenty ho iba rozosmiali ešte viac  „ sám vieš že to nie je pravda snažíš sa iba oklamať že ty si dobrý človek ale povedz mi čo si cítil keď si sa bil s tymi chlapi ??“ a vtedy udrel na tú správnu strunu a ja som si uvedomil že má pravdu „ a prečo mi to vlastne hovoríš“ podišiel až ma desil pohľad na seba samého „ ja ti viem dať to všetko čo chceš stačí povedať iba áno a vypustíš ma zo svojho podvedomia dovoľ mi to a spolu urobíme veľké veci“ cítil som že má pravdu vždy som to dusil v sebe a nechcel pustiť na povrch a podvedome som po tom túžil „áno“ zneli moje slová  ale to sa už a mňa hodil a ja som sa prebral v izbe ktorú osvetlovalo niekoľko sviečok avšak ja som videl úplne normálne cítil som sa ako by ma prešiel kombajn ležal som v posteli a moje veci boli úhľadne uložené  vedľa postele „ čo sa to stalo preletelo mi mysľou“ ale vtedy mi odpovedal „ sme jeden tvoje telo a mysle a ja“  zatriasol som hlavou aby som vyhnal tie hlasy z mojej hlavy. Našiel so hodinky a zistil som že už vôbec nie je tri ráno ale osem hodín večer nasledujúceho dňa podišiel som k záclone a odhrnul ju  bol som v neznámej časti vedel som iba to že severne od nás je v diaľke vidno Bratislavský hrad. „ Tak už si sa zobudil ako vidím premenu si zvládol dokonale“ vo dverách stála žena aj keď na prvý pohľad nebola práve krásna  ale mala niečo do seba akási temná charizma dlhé čierne vlasy siahajúce jej až po pás postavu jemnú ale zároveň plných tvarov nežné a láskavé pery a krásne a hlboké hnedé oči  oblečené bola do večerných šiat temných ako noc. „ Moje meno je Alexandra tvoje“ pristúpila ku mne a až vtedy som zbadal to iskrenie v jej očiach. „ ja som Michal“ odpovedal som smelo. Prešla okolo mňa a j som zacítil jej parfém bol taký omamujúci ako ona sama. „Vitaj Kainith“ a usmiala sa na mňa „ Kto“ spítal som sa trošku prihlúplo „ aha skoro som zabudla ti o tom istotne nevieš počul si už hádam o bratoch Kainovy a Abelovi  dvoch bratoch?“ pozeral som na ň z nechápavým pohľadom „ myslíš tých čo sú v Biblií“ Alexandra mi venovala jeden zo svojích sladkých úsmevov „ áno presne tých, aj keď sú tam popísané poriadne hlúposti v niečom majú pravdu Kain skutočne zabil Abela a boh ho zato potrestal tým že z neho urobil bytosť žijúcu zo životov druhých tvora pre ktorého život znamená temnota urobil z neho upíra“ keď som nechápal nič z tohto teraz som už nechápal vôbec nič „ takže som upír to mi chceš povedať“ v hlave mi výrilo veľké množstvo myšlienok „čo to máš na šatách za znak“ spítal som sa trošku drzo“ Alexandra sa iba zasmiala to je erb môjho teda aj tvojho klanu tvojej rodiny“ znak tvorilo niekoľko strieborných kvapiek krvi na čomsi“ Klanu to mám chápať ako“. „ aj ľudia sa delia ako oni hovoria na bielich čiernych a žltých no tak aj my máme svoje klany sú to upíri ktorý sú spojený putom, putom krvi sme to tvoja rodina.“ „ ale začo všetko“ vykríkol som „ za stratu svojej duše“ kričal som Alexandra ma pohladila po tvári  ľudia dokážu zradiť najlepšie priateľa ba dokonca svoju rodinu a všetko kôli čomu? Kôli bohatstvu alebo prospechu žijem už veky aby som zistila že sú to práve ľudia ktorý nemajú dušu. Otočila sa a pomaly vychádzal z izby „ počkaj buď tu prosím so mnou“ Alexandra sa zasmiala „ dobre teda zostanem“ rozprávali sme sa celú noc ja som jej rozprával o svojom bývalom živote a ona mi o klanoch Kainitov zistil som že sme iba jedny z mála klanov ktoré existujú a ten náš sa volá Malakavian  ale ostatný nás volajú deti šialenstva pre našu nezvládnutelnú povahu a že boli sme to práve mi kto sme ako prvý pili krv praotca Kaina a získali jeho múdrosť ale aj krvilačnosť. Ako noc prechádzala do dňa hovorila mi Alexandra aj o svojom živote o tom že sa narodila v ruskej obchodníckej rodine a aj na to ako sa svet okolo nej menil ale ona zostávala stále rovnaká, až som pri nej zaspal. Keď som sa zobudil slnko už znovu klesalo a blížila sa noc pretrel som si oči a zadíval sa do siluety mesta „ konečne že si hore“ zneli slová od dverí „ no poď už na teba všetci čakajú“ vo dverách stál dosť divný chlap dlhé hnedé vlasy mu padali až na lopatky  uchu sa mu trblietala zlatá náušnica s nejakým divným vzorom oblečené mal niečo medzi čiernou košeľou a punkerskou bundou z úst mu trčali dva upírske tesáky a na krku sa mu húpala malá krvavočervená perla „ Kto si“ spýtal som sa neznámeho rovno „ ááááno skoro som zabudol volám sa Viktor“ „ dobré šaty“ zneli moje komplimenty tomuto exotovi „ héj díky kúpil som ju ešte na koncerte ZZ-Top „ „ tý mali niekedy teraz koncert ?“ Viktor sa zasmial „ nie pri prvom koncerte som ich keď nie najvernejší ale určite najstarší fanúšik“. Spoločne sme vyšli z izby a ja som zistil že je iba jedna z mála na tejto chodbe mohlo ich tu byt aspoň dvadsať zišli sme dolu schodmi o otvoril sa mi pohľad na veľkú sien z ktorej vychádzali štyri chodby mi sme zabočili do prava a vošli do jedálne ktorú vetšinu zaberal veľký asi desať metro dlhý mohutný mahagonoý stôl na ktorom boli nádherné vyrezávané ornamenty. Z poza stolu na mňa pozeralo dvadsať párov očí a ja som sa cítil trápne  pretože som vedel že čakajú  iba na mňa „pozdvihnite všetci čase na počesť nového syna Kaina“ viedla prípitok Alexandra a všetci ju nasledovali a ja som pochopil že som konečne našiel pravú rodinu. Počas jedla som si všimol a vlastne aj pochopil prečo nás volajú deti šialenstva každý bol nejakým svojím  spôsobom divný práve oproti mne sedeli chlapi ktorých by si človek mohol pomýliť zo sex pistols napravo mňa sedel Viktor ktorý práve viedol zúrivú debatu z dievčaťom vedľa seba a rozhadzoval jedlo všade vôkol seba  na druhej strane sedeli dievčatá ktorý vetšinu tváre zdobili nádherné tetovania a celé to korunoval pohlaď Alexandry na tento zástup bláznov. Po skončený večer mi ešte pred odchodom zašepkala do ucha „ príď za mnou moja izba je posledná na chodbe“ a stratila sa na schodisku. Vyšiel som po schodoch nahor kde ma už čakal Viktor „ čo hovoríš na svoju novú rodinu“ a posledných slovách sa zasmial „ste zvláštny ale zároveň úžasný“ a prešli okolo nás dievčatá z tetovaniami na tvári „ aha to sú sestry Nikola Klaudia a Miriama videl som ako na teba pri večeri pozerali“ a urobil na mňa gesto ktorému som celkom nerozumel ale zmyslu som pochopil. Otočil som sa však druhým smerom a mieril k izbe ktorá patrila Alexandre. V izbe bola šero a bolo v nej cítiť jej parfém  „ konečne si prišiel“ privítala ma zahalená  zamatovom župane čiernom ako noc „ čo potrebuješ“ prehltol som trochu nasucho. Prišla kúsok ku mne „ mám pre teba zvláštnu prácu mám isté nedorozumenia s jedným naším partnerom a potrebujem aby si sa na to išiel pozrieť pôjde s tebou Viktor on už vie čo a ako a teraz už choď“ nevedel som čo všetko si mám o tom vyšiel a tak som vyšiel z miestnosti. „ Čo to je čo ma k nemu priťahuje prečo moje srdce búši tak prudko keď som vidím tie jeho nádherné oči ktoré vám vidia až do duše“. Viktorovu izbu nebolo ťažké nájsť išiel z nej ten príšerný hluk „hej si tu“ jeho izba bola úplne polepená plagátmi rôznych metalových kapiel ako SixFeetUnder  spomínaný ZZ TOP a mnoho iných a pár zbraní povešaných na stenách „ No poď ďalej musím si ešte niečo vybaviť“ zabudol som podotknúť že Viktor bol nielen metalový maniak ale aj hrozný bordelár  šaty a všetko možné bol pohádzané po zemi a tvorili akési ostrovčeky. „Sadni si nachvíľku iba niečo pohľadám“ kričal zahrabaný  skrini. Po posteli boli pohádzané šaty, metalové tričká a pár krvných konzerv „Postojím“ odpovedal som mu. „A tu je už ho mám“ a vytiahol zo skrine dlhý čierny kožený kabát „ keď som ho videl v matrixe tak som taký musel mať aj ja“ musím však uznať že mu ten kabát pasoval vyzeral ako nejaký nájomný vrah. „ No tak máme nejakú prácičku na obchodnej, v bare KGB poznáš to tam ?“ pozrel som na neho z nechápavým pohľadom „ ten pajzel, poznám ale nájdu sa aj lepšie“. Zašli sme do garáže vybrali si nenápadné auto a odviezli sa na začiatok obchodnej. Aj keď bola už noc pomaly svitalo trúsilo sa tu mnoho mladých ľudí z barov a kaviarný. Každý obyvateľ Bratislavy určite pozná obchodnú je plná rôznych obchodov a varov a my sme mali namierené do jedného z nich. Zastali sme pod vývesným štítom na ktorom bolo napísané čiernym písmom KGB. Schodmi sme zišli do prízemia a keď som hovoril slovo pajzel nevystihovalo to presne steny boli kamenné akoby z nejakého starovekého hradu avšak sa tu vznášal silný cigaretový dym tak hustý že takmer nebolo vidno na drevené lavice a bar na konci miestnosti. A Viktor sa hnal rovno k baru a ja som ho nasledoval lavice boli plné smetí a cigaretových špačkov. Za pultom stál muž mohutnej postavy na hlave nemal už skoro žiadne vlasy a uprostred čela mu svietila veľká lysina. Na krku sa mu hojdala zlatá retiazka hrubá ako moja ruka. Položil ruky na pult a na pravej mu bolo vidno rolexy ( stopercentne falošné ), keď sa cigaretový dym okolo nás rozplynul uvidel nás „Viktor zdrastvuj tavarišč“ a tom momente som vedel že je to poctivý ruský prekopník ( a utvrdilo ma to aj o pravosti rolexiek) „ Zdrastvuj Ivan“ skríkol Viktor. Barman siahol pod pult vytiahol fľašu vodky nalial a obaja sa napili „ tavarišč ako sa máš dlho som ta tu nevidel ááá určite si si prišiel po nejaké tvoje hračky zašiel do miestnosti a s tým čím vyšiel mi vyrazilo dych doniesol  proti pancierovú pest „ charašo ruská mašina“ pozrel som na Viktora „ nie Ivan teraz na to nemám čas som tu pracovne“ ako odchádzal zašepkal mu do ucha „ odlož mi to na potom dobre zastavím sa neskôr“. Rozdal nám poháre vodky nalial „ tak maladenci  čím vám pomôže Ivan a kto je tvoj nový tavarišč“ a pozrel sa  na mňa „ ja som Michal“ Rus sa hneď chytil príležitosti „ tak teda pripime na teba Michaeľ“ a hodili sme do seba vodku „ no dosť bolo priateľský debát na to bude čas neskôr prišli sme za tebou Ivan poslala nás Alexandra“ Ivan odložil flašu vodky pretím si poriadne prihol „ da da všo jasnou tak vás by zaujímal ten gang čo sa tu potuluje čo?“ najprv chvíľku váhal ale napokon fľašu vrátil na stôl „ áno presne ten a keby si mohol nejaké tie zbrane by sa nám zišli čo keď to nie sú kainity ale iba obyčajný mladý chalani ktorý si chcú dokázať že sú naozaj chlapi „ Ivan znovu zašiel do miestnosti za pultom a vyšiel teraz iba z dvoma osobnými automatmi ráže 9mm toto by malo stačiť a keď nie zapôsob na nich svojím šarmom“ zachechtal sa rus. „ Mal by si ich nájsť o dve ulice ďalej v dvore kde je vietnamská reštaurácia tam sa vetšinou schádzajú.“ Ivan naposledy nalial „ Ďankujem Ivan“ posledný raz si pripili a už sme sa ocitli opeť na ulici a za opaskom ma ťažil revolver. O pár metrov bola už spomínaná vietnamská reštaurácia v ceste nám bránila veľká brána na ktorej vysel zámok veľký ako moja ruka. „Postav sa sem aby si ma kryl a ja ti ukážem malý trik“ chytil zámok a jedným trhnutým ho odtrhol „ je to lepšie a praktickejšie ako stále zo sebou nosiť šperháky“ pred nami sa otvoril dvor veľký asi pedesiať metrov štvorcových. „ je tu niekto“ zakričal Viktor bez akéhokoľvek ostychu „ padajte odtialto toto je náš rajon“ odpovedal mu mladý hlas a nasledovala ho sklenená pivná fľaša „na takéto hry nemám čas, okamžite sem naklusajte lebo si tam po vás prídem“ najprv sa nieslo dvorom slabé šuškanie „ Počujete chlapci tak to by sme sa mali ísť porozprávať“ ešte predtým však priletelo pár pivných fliaš a rozbilo sa pár metrov pred nami „ ty chlapci naozaj nevedia čo je dobré“ len tak mimochodom komentoval Viktor výber pív. Z tieňa vyšlo asi tak tucet mladíkov ovešaných reťazami a z farebným čírom na hlavách „ čo chcete vy dvaja“ skríkol na nás ten najvetší z nich „ pre je to vždy ten najtupší kto je hlava bandy“ ironicky poznamenal Viktor „ čo si to povedal skríklo pár jeho lokajov „ Viktor toto nie je najlepší nápad pokiaľ si ,si nevšimol mi sme dvaja a oni sú dvanásti a majú zbrane“ narážal som tým na pálky a podobné pomôcky  rukách opíc stojacích oproti nám „ čo títo? Ale čoby  je to iba banda degenerovaných opičiakov ktorý si myslia že sú dôležitý“ a postavil sa oproti šéfovi, bolo by to aj celkom vtipné pretože bol o dobré dve hlavy nižší ako on lenže mne moc do smiechu nebolo. Opičiak sa odrazu zahnal pálkou na Viktora, ten sa však vyhol neuveriťelnov rýchlosťou a vrazil mu pesťov takú že odletel do skupiny asi dva metre od nás „ ako som hovoril je to hračka je to iba banda opičiakov“ otočil sa naspet k ním to už mu však jeden z nich mieril pištoľou na hlavu „ toto bude bolieť“ boli posledné Viktorové slová ale to už letel vymrštený silou guľky ktorá mu prevrtala hlavu „ no a teraz si na rade ty“ to už bol na nohách šéf a organizoval všetkých okolo. Vyzeralo to pre mňa zle až „ pustia ma“ znelo mi v hlave „ pusti ma von“ ozývalo sa mi stále v hlave.“ Dobre teda chcete sa hrať tak teda ako chcete“ to som sa už potom nechal ovládať šialenstvom a nenávisťou ktorú som mal v sebe rozsieval som údery a kopance vôkol seba a bolo mi jedno či som ho zasiahol alebo nie okolo seba som počul praskot kostí a nariekanie zranených viedlo ma čisté šialenstvo až keď som už nejako vnímal ležalo okolo mňa plno ranených niektorý viac iný menej. Dýchal som sťažka ale to uspokojenie ktoré ma naplnalo stálo zato konečne som sa cítil naozaj sebou, podišiel som ku šéfovi ktorý ležal kúsok ďalej a držal si krvácajúcu ruku. „ ja som ti to vravel mohlo to ísť aj po dobrom ale vy nie“ na jeho očiach sa už zrkadlil čistý strach, tentoraz som bol pánom nad jeho životom a smrťou bol som sudcom aj katom zároveň. Cítil som lahodnú chuť jeho krvi „ čo si doriti zač“ zneli jeho posledné slová, keď som sa mu zahryzol do krku a ochutnal jeho krv. „ Mal som pravdu poriadne to bolelo“ zneli slová z diaľky to sa už zo zeme zdvíhal mnou už pochovaný Viktor „ ako je to možné ty žiješ“ zneli udivené otázky „ čo sa tak čuduješ som Kainith ako ti a nejaká obyčajná guľka ma nazabije zabojí to hej“ a pošúchal si halu na ktorej mal poriadnu ranu „ ale nezabije na to treba niečo viac“. Stále som na neho iba nemo pozeral on sa iba postavil a tváril sa ako by to bolo u neho bežné „No ako sa na to pozerám nemal si s nimi problémy“ a prechádzal sa pomedzi omráčený alebo polo mrtvich  vandalov „ toto si požičiam“ adresoval Viktor niekomu ležiacemu na zemi, a vzal si čapicu aby ňou zakryl dieru po gulke. Vyzeral veľmi vtipne ale svoj ciel to splnilo. Pomaly sme vyšli z dvoru a zamiešali sa do davu predierajúci sa ulicou. “Prečo sa všetci na mňa tak pozerajú“ spítal sa ma Viktor až naivne, pozrel som na neho jeho dlhý čierny kabát priam bil do oči spolu z čapicou ktorá zakrývala dieru po guľke. „ale nevšímaj si ich“ a mávol som iba rukou. Na konci ulice nás čakalo naše auto ktorým sme sa odviezli spet ku domu a už vtedy som začal vetriť problémy, pred záhrada niesla známky boja stromčeky a kríky boli dolámané a brána bola vytrhnutá z pántov „ čo sa doriti stalo“ dal mi znamenie aby som bol potichu a nenápadne sme vnikli do domu. Hneď pri dverách ležal jeden z party ktorý sa podobali na sex pistols . Na tvári mal plno rán a na hrudy hlboký škrábanec z ktorého veľmi krvácal „ Viktor braček kde si sa flákal mali sme tu malý problém“ prerušil vetu kôli prudkému kašľu „ vtrhli sem nevideli sme ich bolo ich plno nemali sme šancu, utekali smerom hore“ ťažko dýchal a bolo počuť slabé stony „ Alexandra“ skríkol som a vystrelil smerom hore schodmi, a nepočul som varovania ktoré na mňa kričal Viktor. Chodba sa mi teraz zdala oveľa dlhšia a temnejšia ako keď som ňou išiel prvý raz „ tu máš ty svina“ ozval sa tlmený ženský hlas spoza dverí, podišiel som a počúval. Vtom do dverí narazilo niečo ťažké a veľké a rozrazilo ich na triesky a dopadlo na mňa. „Jééééé prepáč to so nechcela“  usmialo sa na mňa potetované dievča, a pomohlo mi vstať „ Au“ boli moje prvé slová „ Veronika“ predstavila sa mi a usmiala sa na mňa „michal“ otočil som sa a pozeral čo ma to vlastne trafilo, ten pohľad bol otrasný bol asi tak vysoký ako ja a telom sa podobal človeku ale to bolo prvé a posledné čo mal s človekom spoločné telo bolo drasticky zdeformované dlhé štíhle ruky boli takmer podobné kostiam a zakončené nechatami ostrími ako žiletky oblečený mal dlhý čierny plášť s kapucňou. Špičkou topánky som ju odhrnul a naplo ma takmer k vracaniu tvár bola znetvorená tak že sa nedalo poznať ako vyzeral predtým, šikmé oči boli čierne ako smola a z tváre im trčali dva obrovské tesáky. „Nosferatu“ zvolala Veronika. „Kto alebo skôr čo to je zač“ miereným kopancom som si premeral telo na zemi.“ To sú Nosferatu taktiež kainiti lenže títo sú horší ako zvieratá to všetko si spôsobili oni predtým vyzerali ako mi lenže počas rituálu príjmania sa takto znetvorili žijú veľmi uzavretí život nestýkajú sa s ostatnými a starajú sa iba o potravu a tú získavajú akokoľvek zvieratá ludia živý či mrtvi. „ A čo máme s nimi spoločné mi, veď mi nežijeme na cintoríne alebo sme na ich území“. Veronika sa chvíľku  hrabala v skrini a vtdy mi veľmi pripomenula Viktora vytiahla pištoľ ale nie takú ako sme mali mi to bol skôr malé delo ako pištoľ „ páči sa ti to je Magnum 47 dostala som ho od mami“ vtedy som pochopil prečo nás volajú deti šialenstva. Alexandra skríkol som a vyrazil z izby a utekal na koniec chodby a za mnou utekala Veronika. Dvere na jej izbe boli vyrazené a pri nich ležal jeden z nás a nejavil známky života. Vnútri bola tma aj keď sme videli v tme táto bola nejaká divná akoby nepreniknutelná aj našimi očami, bolo tam mrtvolné ticho. Keď sme vošli dvere sa za nami zabuchli a z tej tmy vyskákali tri ohavné postavy nosferatov  čiernych plášťoch „ kainiti toto bude vás koniec umrete všetci“ začul som slabé cvaknutie za mojím chrbtom „ keď myslíš“ povedala Veronika a strelila do najbližšieho nosferatu ten preletel cez celú miestnosť do steny a roztrieštil sa v záblesku svetla „ čo to má byt“ zrevali sme všetci naraz „ to pozeráte čo ultrafialové náboje“ ááááááá zvreskli a zmizli znovu do tmy. „ čo je kde sú“ hľadel som do miestnosti „ to sú ich triky žijú  tme a vedia ju ovládať sú tu stále iba vyčkávajú“ tom sa rýchlo otočila a strelila na dvere a rozprskol sa záblesk.“ Dobre to bol ďalší“ Veronika pomaly krúžila po celej miestnosti a strielala jedného po druhom ako nosferatu ubúdalo mizla aj tma „ ich kúzlo slabne chod nájst Alexandru ja to už vybavím“ kričala na mna Veronika. Ja som vybehol z miestnosti a bežal preč dole schodmi tam už na mna čakal Viktor a zastavil ma „ kam sa hrnieš mladý“ mal som chuť ho zhodit zo schodov a dalej utekať. „ pusti ma musím ju íst zachrániť“ a myslel som si vybuchnem v tej chvíli „ pozrel na mňa timi svojimi očami tak podobními Alexandre „ myslíš si že sa ti ju podarí zachrániť iba ty ??? proti celému klanu nebuď nedostaneš sa ani po brloh a budeš mrtvi.“ Nevedel som čo mám robit zhrútil som sa na zem a zostal tam ležať.“ Prečo prečo na nu musím myslieť každú sekundu prečo jediné sny mám iba o nej“ Viktor si sadol vedľa mna a zapálil cigaretu „ nefajči tu prosmťa zneli moje prvé slová“ Viktor iba obrátil oči v stlp a udusil ji o podlahu „ čo je ved na rakovinu už neumreš tak čo?“ iba som na neho pozrel a obrátil sa spet chrbtom nemal som teraz na jeho vtipy náladu.“ Miluješ ju je tak ?“ pítal sa sa bez ladu a skladu.“ Žijem už dlho na tomto svete videl som toho už veľa ako sa ludia zabíjali okrádali ale aj milovali videl som veľa očí v ktorých bola láska a ti ich máš rovnaké.“ Pomaly sa postavil a narovnal apodal mi ruku „ no poď ideme pre ňu spolu a aj ju zachránime tak ti slubujem ako tvoj brat“ postavil som sa aj ja „ a urobil by si to pre mňa, veď môžeš umrieť? Viktor sa iba zaškeril a zasmial „ nemysli si že soju kožu dám tak lahko budem bojovat ako pravý syn kaina“ a vyceril zuby ešte viac. „ A mi pôjdeme s tebou“ ozvalo sa asi desať hlasov zo schodov, boli to preživší ktorý neboli zranení. „Nedarujem im to siahli na mou rodinu a za to budú pykať“ skríkol upír podobajúci sa na speváka SixFeetunder. A vtedy som pochopil že toto je rodina ludia ktorý sú ti ochotní pomôcť kedykolvek to potrebuješ a ochotný za teba umrieť, je to puto ktoré je silnejšie ako život silnejšie ako samotná smrť. Neboj sa Alexandra ja ta zachránim zneli moje myšlienky. „ No pote rodinka musíme to tu po upratať a pripraviť sa na boj nech poznajú čo to znamená byt Malakavianom.