Pavel Renčín

Chcel by som sa s Vami ešte podeliť o to ako som písal pred 7 a pol rokom. Dúfam, že som dosiahol určitý pokrok. Nasledujúcu poviedku som napísal ako reakciu na písanie seminárnej práce o Dračom ráde Žigmunda Luxemburského na historickom proseminári v 1. ročníku na histórii a je to literárne spracovanie jungiánskych archetypov. Do poviedky som následne redakčne nezasahoval. 

Ako každý večer. Pobalil
si svoje veci – spisy, perá, termosku a diár –, strojene si navliekol kabát,
jemne si rukou upravil vlasy a pobral sa domov. Ako z budovy vychádzal, všimol
si, že vonku sa už zotmelo – čo ho prekvapilo, nakoľko bol koniec jari a ešte
nebolo tak neskoro – dôvodom boli husté mraky na oblohe. Zároveň s pohľadom
nahor ho chytila varujúca myšlienka, ktorá sa už po chvíli ukázala
opodstatnenou, najprv priletela len jedna kvapka a rozbila sa mu o čelo, ďalšie
postupne zasahovali aj zvyšok tela. Sprvu bola dobrou ochranou diplomatka,
čoskoro sa však spustila hotová prietrž mračien, hutne podporovaná ostrým
vetrom šľahajúcim raz z jednej, raz z druhej strany. To spôsobilo, že za chvíľu
na ňom nebolo suchej nitky a pod šatami sa pot – keďže pridal do kroku – miešal
s dažďovou vodou postupne prenikajúcou kabátom i látkovou košeľou. Akoby sa
vonku čerti ženili a príroda chcela pomlieť biednych ľudských červov v
mlynčeku. Blesky ožarovali muža náhliaceho sa domov, v dôsledku silného vetra
však išiel podstatne pomalšie ako bolo u neho zvykom. Občas sa trhol a
pozdvihol zrak, to vtedy, keď sa mohutne zahrmelo a jeho telom prebehla slabá
triaška, hneď však zameral svoj pohľad opäť na chladný chodník, ani dážď
nezmenil nič na jeho zvyku chodiť so sklopenou hlavou, nakoniec dážď bol
neobvykle hustý a keby aj pozeral pred seba nebol by toho veľa videl. Všade
naokolo sa tvorili mraky a prúdy vody sa zlievali do okolitých kanálov, pričom
niektoré si už prestávali plniť svoju povinnosť, na iných zas plávali odpadky.
Určite by bol toto neútešné počasie preklial, ale keď si uvedomil súlad prírody
so svojou náladou, na jeho perách sa dokonca mihol krátky úsmev, postrehnuteľný
len dobrým pozorovateľom.

Po pol hodine sa mu konečne podarilo dostať sa domov, automaticky zasunul kľúč
do brány a vrútil sa do paneláku, mikrosveta, v ktorom sa denne odohrávali
tisíce príbehov, mnohé životné osudy, niekedy šťastie, inokedy smútok,
najčastejšie však banalita, v ktorej málokto vie nájsť pozitívum. Nastúpil do
výťahu, ten sa však odmietol pohnúť, no nič, bude musieť kráčať peši, taký
premočený, až na šieste poschodie. Potichu kráčal po schodoch a zanechával za
sebou mokrú stopu, našťastie viditeľnú len tam, kde ostali aj kúsky blata. Ešte
šťastie, že nestretol správkyňu, tá by mu poriadne prečistila žalúdok.
Konečne sa dostal k svojmu bytu, predtým však takmer spadol zo schodov, lebo
svetlo mu neúprosne zhaslo práve pri poslednom trochu neistom kroku
poznamenanom únavou a nechuťou kráčať ďalej.

Zažal svetlo a chcel odomknúť, ale
dvere sa vtom okamžiku otvorili a on takmer trafil tú, čo mu otvorila. Bola to
jeho priateľka Denisa. Už sa poznali štyri roky a tak jej on dal kľúč od svojho
bytu, napriek tomu, že tu dnes bude vonkoncom nečakal a možno sa dokonca i
mierne zľakol, čo však pred Denisou nechcel dať najavo. Ona bola štíhla, vysoká
brunetka, asi o päť rokov mladšia – nakoniec nie je slušné pýtať sa dám na ich
vek – s nádhernou tvárou a štíhlymi nohami, skrátka objekt túžob takmer každého
muža. A napriek tomu, jemu nešlo o výzor, zaujala ho predovšetkým jej
intelektuálna povaha, jej cudný zamyslený pohľad upretý na bod vzdialený v
nekonečne i na niekoľko desiatok minút.

Zároveň ho však znepokojovala jej
frivolná povaha, vedela sa vytratiť i na mesiac a nepovedala ani slovo, inokedy
zas – ako dnes – sa z ničoho nič objavila v jeho byte, rada flirtovala s inými
mužmi, čo ho aj napriek tomu, že jej nikdy nepovedal, že ju miluje – veď to
nakoniec sám nevedel – vedelo dohnať na pokraj zúrivosti a hoci sa snažil
utajiť to pred ňou, bola bystrá a čítala v ňom ako v otvorenej knihe. Možno
práve preto rada testovala jeho žiarlivosť a vypínala ju až do krajností.

A teraz stála tu, oblečená len v blúzke, bez nohavíc, dlhé vlasy jej padali na
mohutné a predsa nežné prsia, ktoré sa rysovali pod snehobielou blúzou. A on
zmoknutý a zničený každodennou rutinou sa nezmohol ani na pozdrav. Ani sa
nenamáhal s vyzúvaním a vošiel rovno do kúpelne – čo si odniesol najmä koberec
v predsieni – konečne sa mohol zbaviť šiat, byť voľný ako zviera, dať šancu
pórom, aby mohli dýchať a hlavne zbaviť sa nepríjemného pocitu vlhkého
oblečenia, lepiaceho sa na jeho telo. Všetko nahádzal bez ladu a skladu do
práčky, len mokré topánky položil nabok. Konečne bol nahý, niekoľko krát sa
natiahol – až cítil, ako mu v celom tele prúdi krv – prezrel si otlak na nohe
boliaci pri rýchlom chodení a pomaly, akoby vykonával rituál, pustil vodu,
presne takú vlažnú ako ju mal rád. Vtom sa čas zastavil a on, sťa skulptúra na
okamih zostal kusom kameňa, nielen jeho pohľad, ale jeho celého prenikol pocit
pokoja z padajúcej vody, z jej zvuku i nádhery. Všetko zrazu stratilo svoj
zmysel a dostalo nový.

Takto v stave úplnej apatie upieral na tečúcu vodu svoj
zrak pár desiatok sekúnd – hoci jemu sa zdalo, že ide aspoň o hodinu – a
nakoniec pomaly, postupne vstúpil do vane. Ako keď sa z vody tvoria kryštáliky
ľadu, tak presiakol dotyk s vlažnou tekutinou jeho telo – už značne polepené od
zaschnutého potu – mravčanie cítil až v mozgu. Celá „oslobodzujúca“ procedúra
trvala asi pätnásť minút, končeky prstov sa mierne scvrkli, koža vedela opäť
dýchať, ba neodolateľne voňala po horkých mandliach a jej aróma vypĺňala
postupne všetok okolitý priestor, z vlasov zmyl každú mastnotu i lupiny, ktoré
sa mu napriek tým najlepším a najdokonalejším šampónom stále v hustej húštine
jeho vlasov držali.

Znovuzrodenie sa opäť raz podarilo, hľa povstal človek z
prachu a hoc sa raz znovu na prach obráti, dnes žije a vonia svojim pulzujúcim
bytím. Vyutieral sa do dokonalosti – ani kúsok na ňom neostal mokrý – a
navliekol na seba jemné a pohodlné pyžamo bledomodrej farby (darček od Denisy),
bordový župan lemovaný zlatým pásikom a samozrejme mäkučké papučky.

To však nebol koniec únavy, len malá injekcia proti nej. Jeho ďalšie kroky
smerovali do kuchyne, tu nechal zovrieť vodu a pripravil si svoju obľúbenú
kávu, puntičkársky ako každý iný deň vložil do šálky najprv kúsok nepomletej
škorice, potom pridal dve lyžičky obľúbenej kávy (nie kopcovité), následne voda
vrela a tak šálku do dvoch tretín (ako inak úplne presne) naplnil, potom už
nasledovala len šľahačka poliata kakaovým likérom a majstrovské dielo dokonalej
farby a tvarov bolo hotové. Celé toto kúzlo si priniesol do obývačky, na malý
mahagónový stolík.

Denisa uprene hľadela na televíziu a sledovala aktuálne
informácie zo sveta i z domova – bola totiž už asi dva roky externou
pracovníčkou jedných významných novín – a pritom usrkávala pomaly z absintu v
svojom sklenom pohári, jeho príchod vôbec neregistrovala. On si vyložil nohy na
taburetku a nechal papučky voľne spadnúť na zem, bola to jeho forma
rekonvalescencie po ťažkom dni v práci. Už ráno si nachystal knihu Paradigmy v
dnešnom filozofickom skúmaní a teraz sa mu stačilo trošku natiahnuť a mal ju v rukách,
s láskou knihu objal ako svoju najdrahšiu milú, prstom prešiel po jej okrajoch
a pomaly ju –ani čo by išlo o tóru – otvoril. Na obrazovke sa však práve
objavili správy o počasí a Denisa sa vrátila späť do reálneho sveta a našla si
nový objekt svojej pozornosti.

Ako myška – tíško a
nebadane – sa k nemu priblížila a nežne sa ho dotkla na pravej strane jeho
tváre . O chvíľu už bola tesne pri ňom a cítil dych, ktorým ho ovanula, rovnako
teplo aj teplo, čo emanovala. Ich jazyky sa preplietli v krátkom, ale o to viac
vášnivom bozku, rukou pomaly mierila do miest pre väčšinu mužov intímnych.
Vtedy mu vypadla kniha a vymanil sa nielen z jej bozku, ale aj z ďalšieho
zblíženia. Vysvetlil jej, že dnes je príliš unavený a nevládal by sa na to
sústrediť. Ona sa len zasmiala, štekla na neho niečo o typickom mužovi a ladným
krokom – ktorý i tak privábil jeho pohľad, nechajúc ho na mieste, kde sa jej
blúzka končila – odkráčala preč, elegantne a mierne urazene, ale on prehliadol
túto nič neznamenajúcu pózu a vrátil sa k svojej knihe, veď od rána sa tešil
len na to, ako si ju prečíta.

Z láskou prevracal prvé stránky, pozorne si všimol rok vydania i iluminátora
obálky, nakoľko ho veľmi upútala, skladala sa z 22portrétov Thomasa Kuhna,
ktorý slovo paradigama použil vo svojom diele presne 22krát. Nebolo ťažké túto
paralelu objaviť, ale on sa aj tak pousmial nad týmto malým víťazstvom, veď
spokojnosť a úsmev patria k zdravému životu a človek by nemal premeškať i tú
najmenšiu príležitosť, aby sám seba nimi obdaril. Pustil sa do čítania úvodu
napísaného oxfodským profesorom filozofie a prelúskal ho dosť rýchlo. Úvod bol
vlastne propedeutikou ku knihe hovoriacej o paradigmách vedeckého skúmania a o
niektorých filozofických otázkach, trápiacich bádateľov od vtedy, od kedy si
človek položil prvú otázku.

Veľmi dobre vedel, že človek je jedna veľká otázka
a otázka samotná je jeho motorom. Jedine Boh si nekladie otázky, pretože vo
svojej vševedomosti, vie na každú otázku odpoveď skôr ako je otázka položená a
v takom prípade stráca otázka svoj zmysel. Človek v Edene odtrhol plod stromu
poznania dobra a zla, lebo dovtedy nepoznal, všeobjímajúca láska mu nestačila,
chcel poznať, aby mohol byť Bohom. Výsledkom sú dejiny, ktoré nás majú naučiť,
že podstatná je len tá láska, ktorej sme sa dobrovoľne vzdali.

Premýšľajúc nad takýmito otázkami, sa pomaly chystal na prvú kapitolu. Skôr
však, ako ju začal čítať, prišla Denisa a povedala mu, že odchádza. Ešte aj pri
jej nahnevanej maske bola neodolateľná. Vtedy ho trápilo, či sa jej predsa
nemal oddať, skrátka obral sa o tie najlepšie pocity dneška. Niekomu by sa
zdalo, že ju mohol prehovoriť, aby ostala – veď nakoniec vonku príroda ešte
stále besnela a prúdy vody sa liali na zem ako za čias Noeho – ona – keď už si
ráčila vziať niečo do hlavy, bola neprehovoriteľná, bola tvrdohlavá ako mulica
a vznetlivá ako knôt namočený v horľavine. Preto jej nepovedal ani slova,
nepýtal sa kam ide, vedel, že rovnako ako prejde búrka, prejde aj jej hnev – ak
v nej vôbec nejaký je – a príde, len nevie, kedy to bude, pretože práve
nevyspytateľnosť ju najviac charakterizovala. Denisa taktiež nič nepovedala,
vyobliekaná, akoby len mrholilo, vytratila sa z jeho bytu a postupne sa
stratila aj z jeho mysle.

No čo, veď nabudúce ho určite opäť prekvapí a on už
určite bude mať náladu na zblíženie. Dopil kávu, ktorou sa ako zvyčajne každý
večer dostával do lepšej formy, bez nej by totiž isto ihneď zaspal.

Trochu smutný, nemohol sa najprv sústrediť na zložito napísané vedecké
pojednanie, ako však mu pomaly vyprchala Denisa z mysle, všetko išlo lepšie a
veľmi rýchlo sa prehrýzol prvou päťdesiatkou. Bolo by to tak pokračovalo, ale
únava začal pôsobiť a telo si žiadalo odpočinok, zakódovaný taktiež v objekte
stvorenia. Najprv mu hlava nepatrne poklesla, následne začali klipkať oči, bez
toho, aby si to uvedomoval vynechal kde tu slovo – a frekvencia vynechávania sa
s postupom času začala stupňovať –, zapnutý televízor už nevnímal a pomaly sa
začala unavovať aj inak bystrá myseľ.

Hlava nakoniec už očividne padala a on sa
vždy trhol, nie, ešte nechcel spať, na knihu sa predsa tak tešil, nedovolí
predsa únave, aby ho porazila, on sám je pánom svojho tela, záleží len na ňom,
silou vôle sa všetkému dokáže postaviť, ach prečo len nechal Denisu odísť,
vyčítal si. Niekoľko krát sa opätovne pokúsil bojovať s únavou, tento boj
prehratý dopredu sa však nakoniec skončil, bez toho, že by o ňom vedel. Hlava
sa mu oprela o operadlo pohovky, oči sa zavreli a funkcie tela spomalili, za
chvíľu upadol do hlbokého spánku, o čom svedčilo aj slabé chrápanie.

Kniha sa
mu zosunula na pohovku, na miesto, kde by inak bola Denisa, dnes však kniha
vyhrala, keby nespal , povedal by s iróniou: „Toto zabije tamto. Kniha zabila
Denisu.“ On však bol už na miestach nepoznaných, miestach zahalených a človeku
vzdialených.

Ocitol sa v tmavom lese. Sám by nevedel, kde je, keďže však počul tiché šumenie
listov, domyslel si, že je v lese a to poriadne hlbokom, keďže nič nevidel a
každý pohyb by bol v takej chvíli rizikom a hrozil prinajmenšom poriadnou hrčou
na hlave. Pozrel sa hore a následne dole a zistil, že čo je hore, to je aj
dole, čo je dole, to je aj hore, to je zázrak jednej veci. Ako sa všetky veci
stali z jedného, myslením jedného, tak vzniklo všetko v tom jednom. Napriek
tomu však bolo to dolné akosi predsa len iné, nevedel si vysvetliť prečo a ako,
ale vedel, že je to tak, zdola prichádza všetko, čo je zlé a zavrhnutia hodné.

Zrazu počul hlas, sprvu nezrozumiteľný, neskôr si však na toto šušlanie zvykol
a rozumel, že ho ten niekto volá, ba o chvíľu pocítil na svojom pleci
zvráskavenú, kostnatú ruku, posiatu jazvami a chlpatú ako keby ho chytila
opica. Ruka po ňom ešte chvíľu šmátrala, až sa jej podarilo chytiť ho za ruku.
Potom ho tá chlpatá ruka začala ťahať preč, samozrejme, bol vystrašený, na
druhej strane však nemal príliš na výber a tak sa touto rukou – stále nevedel,
či sa za touto rukou skrýva i telo, hoci hlas neustále počul – nechal riadiť a
čuduj sa svete, cítil ako prechádzajú hustým lesom a on predsa nenarazil.

Vedel, bol si na istom, ten kto ho vedie les pozná a to znamenite, inak by už
dávno viackrát narazili. Zdalo sa mu, že blúdia po lese celú večnosť a nemal
najmenší prehľad kade idú, raz zahli do prava, inokedy do ľava, možno kráčajú
stále dokola a možno sa mu všetko iba zdá, možno prešli už celé míle a možno
stoja na mieste, ktoré sa pohybuje, stratil všetky istoty, tie čo si sám sebe
chcel poskytnúť a tak sa jeho jedinou, strašnou a zároveň magicky priťahujúcou
istotou stala ruka, vedúca ho snáď na okraj sveta, kde ho zhodí do priepasti.
Zhodí ho do priepasti tmavej, zlej, priepasti zabudnutia a tieňov, priepasti
minulosti, v ktorej neexistuje časť.

Jeho nálada už začínala pripomínať ten
tmavý les, v ktorom sa pohyboval, prichádzala bezútešnosť, strach, zúfalstvo,
úzkosť, slabosť, sucho v ústach a horúčka, cítil sa sťa by mu niekto vypumpoval
z tela krv, akoby ho niekto vypitval a napchal do neho slamu. Práve pri týchto
chmúrnych pocitoch sa však situácia začala od základu meniť, les začal rednúť a
prechádzali ním prvé, len veľmi slabé a krehké, nesmelé lúče. Postupne začal
vnímať nekonečne obrysy tmavých stromov okolo seba, nikdy také nevidel,
nedokázal ich pomenovať a jeho rozum ich nevedel uchopiť. Svojho vodcu – stihol
nazvať jednoducho ruka – však ani teraz nevidel, dokonca nevidel ani len jeho
obrysy.

V jedinom raze sa však vyjasnilo, stromy zmizli, uvidel pobrežie
rozľahlého mora nádhernej azúrovej farby a v diaľke za ním slnko, ktoré neustále
vychádzalo a zapadalo. Na chvíľu ho oslepilo a nevidel nič, ale bolo to iné
nič, ako predtým, tento krát to bolo nič spôsobené žiarou silného svetla.
Uvedomil si, že ruka sa ho už nedotýka, je preč. Pomaly začal oči otvárať a
privykať na jasavosť, najprv videl len veľmi nejasne ako pri roztrúsenej
skleróze, zrak si však na svetlo stále lepšie privykal a o chvíľu videl obrysy
všetkého, čo ho obklopovalo, medzi iným, aj jedna osoba nízkeho vzrastu
sklonená k zemi. Až keď sa mu úplne rozjasnil zrak, uvedomil si, že ide o veľmi
starého muža, trpaslíka, elfa opierajúceho sa o palicu, na ktorej bol zapletený
syčiaci had a ten mal navyše na hlave roh.

Bol celý v čiernom, z rukávov mu
vytŕčali dve malé veľmi husto zarastené ruky, z tváre mu bolo vidieť len malé očká,
hlboké ako to more, čo bolo kúsok od nás a ktorého hudbu sme počúvali a veľký
orlí nos, ak by bolo slovo, čo by malo starca vystihnúť, bolo by rozhodne slovo
protiklad, naozaj pri starcovi si nebol v ničom na istom. Zdalo sa mu, že je
priateľský, na druhej strane pôsobil zlovestne a hrôzostrašne, jeho oči akoby
sa smiali a zároveň ráňali a prebodali každého, takže sa do nich nedalo pozrieť
a aj on musel odvrátiť zrak a neskôr už sa starcovi do očí nepozeral, bolo to
príliš vyčerpávajúce. Na hlave mal neforemnú špicatú čiapku s tromi rohmi, na
ktorej boli štyri sedem cípe hviezdy. Tak ako vyzeral starec, tak si on vždy
predstavoval Merlina z príbehu o meči Excalibur.

Neodvážil sa starcovi nič
povedať, čakal, kedy nechá starec sám vstúpiť autoritu do deja. Starec sa však
neponáhľal, ale uprene sa neho díval, sám to nechápal, keďže už starcovi
nehľadel do očí, nemohol vedieť, kam sa starec pozerá a predsa si bol tým
absolútne istý, starec upiera svoj pohľad priamo na neho a vidí až na dno jeho
duše. ...

Obaja
teda stáli bez pohnutia a čas plynul – rovnako by sa však dalo povedať, že čas
sa zastavil, alebo čas sa vliekol, pretože sa celé hodiny a hodiny nič nedialo
– a rozplýval sa v minulosti. Bola to skúška a on hoci to nevedel, bol
rozhodnutý, že nechá starca prehovoriť ako prvého a nespôsobí kardinálnu chybu,
nedopustí sa nerozvážnosti voči vyššej autorite, hoci nevedel, či je táto
autorita morálne kladná, alebo naopak morálne záporná. Po veľmi dlhom čase sa
mu už napínali nervy na celom tele, stál pred starcom celý obarený, napätý a
neschopný myslieť na niečo iné ako na starca a na to, kedy starec konečne
prehovorí. Vytvorili obraz, obraz, ktorý sa nehýbe a smerom k času sa vôbec
nemení, respektíve mení sa len veľmi málo.

Napätie sa stupňovalo a celé vnútro
sa už začínalo búriť proti jeho snahe prinútiť starca k činnosti – naopak
starec akoby bol na tomto mieste od nepamäti a mal takto zotrvať až do konca
vekov – per saecula saeculorum et in aeternum – ako socha, nehybný a
mnohoznačný.

Myseľ mu začala kmitať z jednej strany mozgu na druhú a v jeho hlave sa rojila
myšlienka za myšlienkou, pomaly sa začal zmierovať s tým, že starec ho premôže
a on prehrá, hoci sám nevie čo, vie však jedno, ide o veľa, možno aj o život.
Odbíjali posledné sekundy na hodinách jeho vôle, keď starec pokojne, ani čo by
išlo o tú najprirodzenejšiu vec pod slnkom, o vec jeho raison d etre, na ktorú
tu čakal počas celého svojho života, povedal: „Ho, ho, ho, mladý muž.“ Ten si
vydýchol a spadlo z neho všetko napätie, tak starec teda konečne prehovoril, v
okamihu, keď sa všetko zdalo byť stratené. „Mladý muž, mladý muž.“

Starcov hlas
sa odrážal v ozvenách – napriek tomu, že to bolo proti fyzikálnym zákonom – a
pôsobil hrozivo, zároveň však neodolateľne ako nakoniec celý ten muž dvoch tvárí.
On rozmýšľal, čo má urobiť, či sa má starcovi prihovoriť, alebo má naďalej
nechať iniciatívu na ňom, v každom prípade však cítil, že je plne v starcových
rukách, v mohutných klepetách veľkého tvora, z ktorých sa už nedostane. „Mladý
muž, čo tu hľadáš?“ „Neviem,“ znela odpoveď. „A vieš, s kým hovoríš?“ „Neviem,“
povedal on opäť. „Som ten, čo vie, trpaslík i nezábudka, tvoj otec i tvoja
matka. Ho, ho hó. Odpovedz mi mladý muž: Quid est veritas?“ „Keď som bol
mladší, myslel som, že viem, no potom som zistil, že gnózis sa rozplýva v
hmlách.“

„Aká múdra odpoveď, mladý muž a predsa sú niektoré pojmy prázdne.“ „A niektoré
veci zas neuchopiteľné,“ prerušil ho tentokrát on. „Si ešte mladý, nepoznáš ono
mystérium.“ „Aké mystérium?“ „Otázky kladiem ja, mladý muž.“ „Odpustite,“ bola
pokorná odpoveď, ak mal predtým niekedy obdobia nihilizmu ako autor
Zarathustru, v tomto okamihu ho opustili a cítil sa ako malý žiačik. „Tak ako
nepoznáš a nikdy poznať nebudeš všetky mená toho, ktorý je ten, ktorý je a
sväté je jeho meno, nikdy nebudeš vedieť odpoveď na moju otázku.“ „Tak prečo
som teda, tu?“ netrpezlivo odsekol. „Už zase otázky, Ty ma nepočúvaš?“
„Odpustite, nechal som sa uniesť.“ „To je dobré, veď si ešte mladý, všakže
mladý muž? Prišiel si hľadať to, o čom nevieš, že to je a vykonať to, o čom
nevieš, že to máš vykonať. Toto dôvodom tvojho fabula est.“ „Ale ja vám
nerozumiem, poraďte mi, naveďte ma na správnu cestu, čo mám urobiť?“ „Ďalšia
otázka, ďalšia otázka, hohohó, hovorím Ti, máš urobiť, čo máš urobiť, hoci nevieš,
čo máš urobiť, kto má uši nech počúva, kto môže, nech to pochopí.“ „Ale...“
„Nijaké ale..., musíš s niečím bojovať a to niečo aj poraziť... a aby som
nezabudol, je tu niečo..., niečo, čo by si mal vedieť,... ak nájdeš čo hľadáš,
daj si pozor na živel.“

Po týchto slovách starec zmizol v slnku – vyzeralo to tak, akoby starec vždy
slnkom bol – a on tu ostal sám, s poslaním o ktorom nevedel nič, ba nebol si
ani istý, či nejaké má. Starcove slová boli viac ako nejasné, celá záležitosť
pofidérna, neracionálna ako prostredie v ktorom bol....

Aspoň sa
mohol konečne uvoľniť, sadol si na zem pokrytú machom – aká bola neuveriteľne
mäkká a ako dobre sa na nej sedelo – dal si hlavu do dlaní a premýšľal. Videl
troch vlkov a tri líšky, tri medvede a štyri kačky, všetko sa prechádzalo týmto
svetom, svetom iluminácií, videl zvieratá aké nikdy predtým nevidel – hypatie,
jednorožcov, sfingy – a všetky možné iluminácie vypĺňajúce diela stredovekých
mníchov. Nerozmýšľal dlho, pretože sa ho niekto dotkol, obzrel sa a videl malé
dievčatko, ako sa hanblivo pred ním krúti a okúňa sa povedať, čo mu vlastne
chce, rovnako mu nebolo jasné, odkiaľ sa tu zobralo. Od príhody so starcom sa
však naučil vyčkávať a zbytočne sa nepýtať, tak ostal ticho a nezaútočil hneď
na dievčatko s otázkou, čo tu robí, čo od neho chce, prípadne, kde sa podel ten
starý muž.

Po chvíli ho dievčatko chytilo za ruku, povedalo mu: „poď so mnou“ a ťahala ho
zo sebou. Rozhodol sa, že ju bude nasledovať a bol pokojný aj napriek tomu, že
si to s ním namierila rovnou cestou do mora, už ho neťahala, kráčal zarovno s
ňou a tešil sa z jej sladkého nevinného, prirodzene dobrého a nenúteného
úsmevu, aký vedia mať dnes už hádam len deti. Najlepšia bola chôdza po mokrom
piesku, bol totiž odliv, ktorého jemné zrnká prinášali jeho bosým nohám úľavu a
príjemný pocit relaxu. Za chvíľu sa dotkli vody, bola studená a vysielala
signál od namočených prstov až hore do mozgu a odtiaľ ho predával mozog celej
nervovej sústave, nachvíľu mu nabehla husacia koža, no čoskoro si to už nevšímal.

Dievčatko sa naďalej usmievalo a bolo jasné, má to z teleológiou už vyriešené a
vie, za čím kráča, on to síce nevedel, ale už sa naučil všetkému veriť – a to
sa mohol i spáliť – a tak mu absolútne stačila dôvera v usmievajúce sa
dievčatko. Takto kráčali stále dopredu za slnkom – podivuhodné bolo, že odkedy
starec v slnku zmizol, už ani nevychádzalo, ani nezapadalo, ale stálo na jednom
mieste, on sa však tomu vôbec nedivil, skrátka slnko stojí tam, kde stáť má,
prestalo sa asi točiť okolo zeme, ale to nevadí – postupne sa im namočili celé
nohy a voda síce pomaly, ale predsa stále stúpala. Oni napriek tomu na nič
nedbali a kráčali ďalej.

Telo ho príjemne mrazilo – ako keď sa raz nahý vyváľal
v snehu – a pomaly si zvykal na teplotu vody, nekladúcej príliš veľký odpor
jeho pochodu. Trochu sa zháčil len vtedy, keď mu už voda začala siahať nad ústa
– nechce sa predsa utopiť – nakoniec túto úvahu zavrhol, veď dievčatko vie, čo
robí, pomyslel si, pritom ho však nenapadla jednoduchá myšlienka o dievčatku
dávno zaplavenom vodou. Keď sa nad ním hladina zavrela, celé more zrazu zmizlo
a on sa objavil uprostred lúky, slnko mu pálilo za chrbtom. Nachvíľu sa
preľakol, zbadajúc usmievajúce dievčatko sediace vedľa neho a trhajúce fialky
sa však opäť upokojil a sadol si aj on.

Zrazu sa usmialo a povedalo: „Musíš ho
poraziť?“ „Poraziť koho?“ „Taký starý a nevie to,“ zachichotalo sa dievčatko.
Jeho to trochu rozmrzelo, že sa mu to zlaté dievčatko smeje, avšak na toto
dievčatko sa nedalo hnevať, pôsobilo upokojujúco a dodávalo dobú náladu aj do
tmavých zákutí duše.

„No predsa obludu.“ „Akú
obludu?,“ povedal už vážne znepokojený a pozrel sa na dievčatko s mierne
strhanou a bledou tvárou. „Knieža tohto sveta, otec klamstiev, svetlonos,
Jurajovho nepriateľa, Goga i Magoga v jednej osobe.“ „Hovoríš v hádankách.“
„Tak trochu“, povedalo dievčatko, teraz vážne „ale hovorím v symboloch,
samotnej podstate sveta, hovorím o podobenstve o jaskyni uja ploché čelo.“ „V
každom prípade to znie hrozivo.“ Vtedy tam však už dievča nebolo, čo však bolo
horšie, krásna lúka sa začala meniť v bažinu, slizkú, plnú rákosia a
nepríjemných zvukov, škriekaní, kvákaní, pizúkaní, hrkútaní, syčaní, sipotu a
praskania bambusov, no jednoducho hotový Vietnam.

Prišla chvíľa, kedy mu bolo odhalené to, čo dovtedy bolo skryté, opona spadla,
žena odetá slnkom porodila dieťa a musela s ním pred niečím hrozným ujsť. Videl
ho jasne, bol strašnejší ako všetky postavy Apokalypsy dohromady, bol to jašter
ohromných rozmerov, pokrytý šupinami pevnými ako titán a ostrými ako diamant. Z
jeho očí vychádzal pocit prehry každého z jeho protivníkov, dlhý chvost mal
skrútený do kruhu, bol to povestný uroboros, samotné stelesnenie Abadona. Jeho
sila prekračovala všetko, čomu dovtedy čelil.

Zrazu mal v rukách meč,
templárskeho veľmajstra, predsa však nepomýšľal na boj, ale myslel len na svoju
prehru. Všetko považoval za stratené, neodvážil by sa urobiť ďalší krok, Akkon
padol, ordo Mundi sa rozsypal na tisíce kúskov a on sa ich márne pokúšal
zlepiť, každá snaha bola márna, bol na konci so silami a zdalo sa mu, že
nadišiel koniec, posledná poľnica zaznela, niekto v čiernom háve sa rúhal: „Boh
je mŕtvy, to ja som ho zniesol zo sveta.“ Nádej sa menila na zúfalstvo a to
prerastalo do šialenstva.

Snažil sa rozpomenúť na starcove slová, snažil sa
vidieť krásny úsmev malej Lolity, nič však nezaberalo, strácal nad sebou
kontrolu a temný Mordor ho už-už mal vo svojej hrsti. Nečakaný zásah však
vyjasnil prvé lúče nad krajinou Mu, pocítil na svojej ruke čísi dotyk, obzrel
sa a videl to malé usmievavé dievčatko ako zviera jeho ruku, sťa dcérka, čo sa
bojí o svojho otecka. Nežne mu povedala: „Stále nechápeš? Bojuješ len sám proti
sebe. Nevychádzaj zo svojho vnútra, vráť sa doň, lebo v ľudskom vnútri prebýva
pravda, povedal jeden muž, syn Moniky.“

Temné tiene z jeho mysle razom opadli,
mozog a srdce sa objali v žiari Intu a nad Tahuantinsuyu zavládol pokoj.
Jašterovo telo preťal obrovský kríž, čo vytvoril na ňom hlbokú ranu, ktorej
okraje sa nikdy nemali zaceliť a z neba sa ozvalo:
„ O QUAM MISERICORS DEUS? IUSTUS ET PATIENS “,

Pred ním sa objavila prekrásna mladá deva – dievčatko tu už nebolo –, zaodená
purpurom, ktorú oslobodil z moci jaštera. Scéna sa zmenila, rovnako i kostýmy a
mladú ženu zdobili šaty najčistejšej beloby, symbol jej cudnosti a oslobodenia
a jej meno bolo Clara Clarissima. Svadba sa konala v Kaáne.

Už sa chystal obrad, keď
v tom starejší ponúkol ho, vodou ešte nepremenenou a zrazu... zrazu hrala
hymna, program televízie sa pre dnes končil, nohy vyložené na taburetke mu už
pomaly tŕpli, telo mal celé dolámané, zaspal nie v práve najlepšej polohe.
Pomaly sa popreťahoval, zazíval si, knihu o paradigmách vrátil na mahagónový
stolík, ešte vládal odniesť šálku do umývačky, vykonať hygienu a potom sa
konečne zvalil do postele, nakoniec bol stále dosť unavený a posteľ mu aspoň
poskytovala dostatočné pohodlie.

Nebolo treba veľa času a opäť znížilo jeho telo výkonnosť na polovicu, oči sa
zavreli a realita stratila význam, svet jedinej pravdy sa vytratil v tmách a
tisíce preludov tancovalo valčík v jeho procesore. Ako len popísať prostredie,
v ktorom sa teraz ocitol? Bolo skrátka neopísateľné, ani všetky metafory sveta,
by nepomohli, aby opis bol presný, bolo by to ako odpoveď na otázku ako chutí
dúha a ako vonia ranný vánok. Najviac sa toto prostredie podobalo nekonečnej
oblohe, všade naokolo len obloha, mraky, vzduch, neohraničený priestor, ťažko
uchopiť neuchopiteľné.

A bola tam ona, tajná túžba smrteľnej vášne, dokonalá pornografická predstava,
letmý úsmev i roztápajúca sa zmrzlina na narodeninovej torte. Vysoká, s dlhými
nohami a ideálnou postavou, vôbec vychudnutou, ale takou akurát. Bola
nepostihnuteľná, rovnako ako tá obloha, mala nezvyčajné črty, presahujúce ženu
a predsa bola nadovšetko vábivá, bola to, čo žije samo zo seba, zázračná a nesmrteľná,
bola dych a pasca, do ktorej musel spadnúť a pred ktorou nebolo ani úkrytu, ani
úniku.

Bola to rusalka, predstupeň čarovnej ženskej bytosti, nádherná venuša s
obrovskými prsami, symbol rodenia i utrpenia zároveň. Bola nahá a úplne
dokonalá, presne podľa jeho predstáv, ďaleko prevažovala Denisu a najkrajšie
boli jej dlhé nohy, alebo to bolo lono, tá krajina neuveriteľných dobier i
dobrodružstiev, prienik do sadu exotického ovocia, alebo jej telo súmernosť,
teplo, pot, ktorý tečie po pravlasti života, či vyššie spomínané prsia, veľké a
nádherné, v ktorých by sa nejeden udusil, z pevnými bradavkami dávajúcimi
život, ani nehovoriac o medových ústach a zvodnom pohľade, to všetko však v
akejsi jemu doteraz len z diaľky videnej forme.

Chcel sa jej dotknúť, ale nešlo
to, musel najprv pochopiť, že sa pohybuje v transcendentálnej ríši metafyziky,
že jej pery musí najprv cítiť – až do najhlbšej hĺbky svojich pocitov – až
potom po nich môže prejsť jazykom. Bola krásno, krásno možno primitívne a
drsné, ale práve preto krásno vzrušujúce – ako každé krásno, čo je tabuizované,
zakázané a nepoznateľné –, naplnenie estetických symbolov, svetlo prenikajúce
mozaikovým oknom katedrály v Chartres, všetko, čoho sa dotkla sa stalo
numinóznym.

Bola hadom v ríši nevinného človeka behajúceho len tak naľahko
rajom, zároveň však aj Evou, prvou ženou, matkou stvorenstva a osobou, ktorá
núkala hriech sladký na začiatku a trpký na záver.

Bola chaotická tajná,
pudila k životu a život ponúkala, bola nehanebná, no zároveň vyjadrovala
múdrosť vekov, protiklad k ríši škriatkov. Do určitej miery bola pre neho
nezrozumiteľná, bola nezodpovedateľnou hádankou a práve to ho zženšťovalo a
zjemňovalo jeho povahu, pohyby i chápanie, jeho, čo vzal na seba údel prvého
Adama.

Túžil sa jej zmocniť, znásilniť ju, urobiť ju svojou otrokyňou a hlboko do nej
preniknúť, ona ho však upozornila, že stotožnenie s ňou prináša šialenstvo.
Musel teda nato ísť inak. So svojim zdravým zvieracím inštinktom sa konečne
dostal blízko jej tela, konečne cítil jej voňavé pohlavie. Musel s ňou bojovať,
musel zlomiť jej temnú stránku, musel ju poznať, lebo sa často zjavuje ako žena
histórie. Lenže ona nie je len temná, je aj psychopompos, sprievodca duší, čo
vedie k najvyššiemu zmyslu.

Bola to pre neho skúška odvahy a on ju zvládol,
prežil s ňou vášnivé milovanie, hral sa s ňou ako mačka s myšou, nechcel sa jej
vzdať ani na chvíľu, chcel ju mať navždy, no vedel o tom, že je to nemožné, to
by ho zničilo, bol by to jeho koniec, ju môže sputnať len raz a aj to len na
malú pominuteľnú chvíľu strácajúcu sa v hmlách blížiaceho sa rána. Hrýzol ju do
pier, tých chutných sladkých a šťavnatých jahôd, láskal jej ušká, voňali po
broskyniach a sýtili jeho hlad, topil sa v jej hlbokých očiach a blúdil v jej
hustých vlasoch.

Ona sa mu oddala, hoci nie celá, dala mu spoznať časť svojho
tajomstvo, odhalila sa pred ním a nechala mu Pyrrhovo víťazstvo. Pramene potu
tiekli po ich telách a zlievali sa do veľkých riek, strácajúcich sa v
nedohľadne. Jasne počul svoj pravidelný dych, rýchly a hlasný i jej vzrušené
výkriky, čo útočili na jeho uši a prinášali mu ďalšiu rozkoš.

Prebudil sa spotený ako myš a napnutý na prasknutie, vonku bola ešte stále tma,
hoci brieždenie nemohlo byť ďaleko, dážď už musel dávno skončiť, lebo nebolo
počuť kvapkanie z odkvapu. Únava sa zmiernila a nohy ho prestali bolieť, aj tak
však ešte nenačerpal dostatok síl, aby mohol zvládať ďalší deň v práci. Pokúšal
sa spomenúť si, čo sa mu snívalo – lebo v okamžiku keď otvoril oči stratil
Ariadninu niť svojho nevedomia a sen sa rozplynul – koncentroval sa, no
nespomenul si. Chvíľu sa ešte mrvil na posteli, nakoniec sa však narovnal a
zaspal.

Ocitol sa v nádhernej
krajine, uprostred vysokých hôr, strácajúcich sa v hustých bielych oblakoch.
Hory sa zdali byť nezdolateľnými a predsa, predsa ho niečo hnalo, niečo ho
nútilo a pudilo k výstupu hore, k výstupu bez poľavenia. Ako si všimol na
nohách mal výborné horské čižmy, aspoň si opäť nezničí nohy. Vydal sa na pochod
a nevnímal nič iné, iba vyjsť na vrchol tej najvyššej zo 7hôr. Išiel niekoľko
hodín – obdivoval nádhernú vegetáciu, ktorá sa často menila a poskytovala
hodnotný estetický zážitok a život v jeho pravej podobe – a pomaly začal svoju
obuv obdivovať, keďže nohy mal stále akoby v bavlnke.

Stúpalo sa mu dobre,
dokonca aj tam, kde išiel po strmom podloží nevhodnom pre turistiku, všetko
zdolával jednoducho s pokojnou mysľou a jasným cieľom. Neskôr sa stal
horolezcom, kde sa už kráčať nedalo, zatĺkal kolíky do neprípustných skál,
poistné lanko bolo pripravené na chybný krok, ale nakoniec k takému kroku
neprišlo. Netrvalo dlho a ocitol sa na vrchole, dosiahol, čo si predsavzal, len
ho trošku mrzelo, že vôbec nevedel, prečo to robí, sťa by mu niečo silnejšie
ako on určovalo ako sa má správať, čo má robiť, bez vysvetlenia, na čo to všetko.

Hneď si všimol tri priehlbiny, ktoré boli na vrchole hory, priblížil sa ku
každej. V priehlbinách sa nachádzal piesok: v prvej čierny, v druhej modrý a v
tretej červený, žltý, biely a zelený. Keď si nabral dostatok zo všetkých
pieskov, pobral sa späť na rovinu, išlo sa mu výborne a stihol to za tretinu
času, ktorý musel vynaložiť predtým na celú cestu hore. Zišiel na rovinu a
našiel si rovný podklad, tu si sadol, vytiahol piesok a dal sa do práce, najprv
za pomoci dreva a špagátu narysoval tri kružnice a potom ich začal vypĺňať.

Prvý kruh vyplnil čiernym pieskom, ktorý znázorňoval oheň, čiže hrôzy pekelné.
Druhý kruh vyplnil lotosovými kvetmi z modrého piesku. Nakoniec prišiel na rad
posledný, stredný kruh, vyjadrujúci jadro kontemplácie. Rozdelil ho najprv
krížom z čierneho piesku a priestor tak rozdelil na 4 časti – ako sú 4 ročné
obdobia, 4 strany sveta, 4 hroty kríža, sú 4 evanjelisti, Svätá trojica a Mária
to je tiež 4 – každú z týchto 4 častí naplnil postupne jedným zo 4 druhov
piesku, ktoré mu ostali, prvú štvrtinu červeným pieskom, druhú bielou, tretiu
žltou a poslednú zelenou.Dokreslil kruh a pocítil pokoj, dosiahol jantru,
postavil zámok pre tetradické figúry.

A vtedy sa skončil i jeho posledný sen. Budík bol neúprosný, oznamoval, že musí
stávať, lebo je tu ten správny čas, chystať sa do roboty. Konečne si teda
oddýchol, bol čerstvý, život mal opäť svoj zmysel, sily boli doplnené. Zo
schránky vytiahol dennú tlač a dal sa do čítania. Práve keď si varil čierny
čaj, otvorili sa dvere a do vnútra vkĺzla Denisa, kýchala a rozprávala, že
odísť do toho lejaku bol najväčší nezmysel aký kedy urobila. On ju len objal a
ospravedlnil sa za včerajšok. Bol celkom nový deň.