Pavel Renčín

Moja poviedka zaslaná do súťaže o poviedku IstroConu.

Je zrejmé, že vyžaduje minimálne vážne redakčné zásahy.

Staviteľ mesta – príbeh Kainov

Som poznačený znamením. Je odrazom mojej duše, mojim
prekliatím i mojou ochranou. Je to Nemesis
vyrytá do môjho čela, jej čistá idea vtlačená do skutočnosti, skutočnosti z mäsa
a kostí. Pripomína moje vyhnanie a moje previnenie. Postavenie vyhnaného
nielen z raja ale i z Edenu. Obyvateľa kraja Nod, čo túlavé má
srdce a niet miesta na ktorom by mohol v pokoji spočinúť. Iba ak
v náručí smrti. Smrti, ktorú priniesol som na svet vo vlastných rukách ako
svoju najdrahšiu milenku. Ja Kain, prvý vrah, čo skropil zem krvou vlastného
brata z ľahkomyseľnej žiarlivosti, nenávisti a pýchy.

Z tej krvi vzklíčilo mesto. Prvé mesto, ktoré
založil človek. Predĺžil tak svoj tieň a dal nový príznak svojmu telu.
Ja Kain som staviteľom mesta. Jednoduchým predobrazom Romula a trstinou zmietanou
vo vetre. Môj pluh nekyprí pôdu. A z  pôdy  nášho mesta nikdy nevyrazia zlaté klasy
skláňajúce sa pred slnkom ako jeho verní služobníci. Nevydajú úrodu
a nenasýtia hladné ústa tých čo obývajú so mnou končiny nehostinné. To
patrí k môjmu prekliatiu. A toto prekliate sa dedí, je vpísané do
štruktúry mojej krvi. Je vlastné mestu a jeho obyvateľom. Jedine domy
a štvrte rozsiate do šesťuholníka v mojom meste i tak rastú ako huby
po daždi. Obklopené vysokými nezlomnými hradbami skrytými pred zrakom
nezvaných, klíčiace ako dračie zuby z nezrážajúcej sa krvi Ábelovej. Posvätné
mesto vyrastajúce zo znesväcujúceho činu.

Pred hladom chráni naše mesto len znalosť remesiel poistená dobre
vycvičenou armádou. Ovládame trhy, lebo nie sme len zručnými remeselníkmi. Sme
zároveň predovšetkým umelcami. Tvarujeme kovy a meníme ich v pracovné
nástroje i mocné zbrane, čo rozhojňujú bolesť, smrť i moc. Vyrábame
nádoby čo sa len tak nerozbijú a označujeme ich znakmi do ktorých vtesnali
sme piesne, básne i legendy. Poznáme skutočnosť ako nikto iný a zanášame
ju do našich výrobkov. Naše remeslá, naše umenie, naše zbrojárstvo sú zdrojom
nášho bohatstva a sily. Piliermi našej viery v šťastnú budúcnosť.
Pohybujeme sa v štrbinkách, zákutiach a záhyboch času. V našej
výrobe tak vedľa seba stoja nástroje, umelecké predmety i zbrane akoby
z rôznych období. Bronz, zlato, železo.  Pre nás neplatí žiadna evolúcia, žiadne
epochy. Zo zákutí času vyťahujeme tie najdrahšie poklady výroby. Ku všetkému
máme prístup, akoby sme žili v ešte v nejakom inom priestore.
V priestore ktorý iní nepoznajú, no my ním kráčame pevným krokom. Sme v ňom
ako doma.

Pozri človeče na to, čo je vryté v mene Kainovom.
V mene čo znie zunivo. Akoby celá zložka o živote človeka. Niečo čo
ostáva v každom jednom kým žije. Môj odkaz tak pretrváva a bude trvať
až kým nestratí sa zemekruh a nevyschnú kosti toho posledného v deň
ohňa nezdolných plameňov, nedýchateľného vzduchu, záplav i zemetrasení,
pádu oblohy a príchodu hviezd. Zatiaľ však je čas rozvoja. Aj pre nás. Predovšetkým
pre nás poznačených znamením. 
 
Moje potomstvo sa rozrastá. V znaku plodnosti môjho
syna Henocha, ktorý je synonymom
a menom nášho mesta. Životy nášho ľudu sú sťa jeho krv, majú
príchuť medi. Pulzujú viac, či menej rovnomerne ulicami a ja som srdcom,
ktoré udáva im rytmus a akciu.
Henoch je mojim protikladom – je výrazom krajnej nábožnosti, pokory a
poslušnosti. A do priameho potomstva môjho pridali sa i potomkovia temnej
ženy Lilith, rovnako stratení, rovnako vyhnaní a poblúdení ako som bol ja. Tak
je naše mesto pitoresknou zmesou tých najvypuklejších rozporov – hriechu
a svätosti, špiny a čistoty, toho čo je hore a toho, čo je dole.
Je výrazom podivnej vnútornej irónie prameniacej zo snahy vytvoriť harmóniu
z protikladov ostrých ako britva. Za suchých teplých dní miesi sa tak
mesto v podivnú jednotu, symfóniu protikladov so silou divokých záplav.

Sme mestom zvláštností, najrôznejších umení
a remesiel, sladkosti a horkosti. Naša práca rozochvieva vzduch ako
harfa medostrunná, nasycuje ho akoby v ňom povievali malé kúsky medových
a mandľových koláčikov. S tým ako sa blíži večer zvykne sa obloha
farbiť do oranžovočervena, kým konečne nepohltí ju plne čerň noci. A za
nocí mesiac posýpa strechy našich obydlí striebrom, zatiaľ čo sedíme pri
veľkých ohňoch a komunikujeme s tvormi ktoré si zvykli utekať od
ľudských príbytkov. No naše mesto je iné. Prijíma v seba tie jemné ozdôbky
nachádzajúce sa v rôznych kaligrafiách popisujúcich usporiadania
a fungovanie sveta. Naše mesto je jeho okrasou. V dobrom i zlom
nesie si v sebe môj znak. I s mojou vinou i s mojim
ambivalentným trestom. No mesto to nie som ja. Mesto má svoje vlastné dejiny
a svoj vlastný osud, nie je natoľko zviazané s mojou existenciou. Má
svoje vlastné chodníky a hodiny, ktoré odmeriavajú iný čas. Čas tohto
mesta býva občas tak hutný, že nie je mierou pohybu, ale jeho záhubou.

Mesto nie je slabou bárkou unášanou na vlnách reality. Má
svoje vlastné zákony a nie každý ustanovil som. Zlatý skarabeus ukrytý
v záhyboch môjho odevu mi zatiaľ každú noc oznamuje, že môj skon sa blíži.
Čas mesta a čas mne vyhradený prelínajú sa len v niekoľkých bodoch,
vzopnutiach počiatku, v ktorých moja úsečka zvestuje si až príliš blízky
bod konca. Moje ruky, ruky bratrovraha už čoskoro nevykryjú úder vedený
poslaným zabijakom predurčeným perforovať moje srdce a definitívne tak
zmeniť kardiálne parametre mesta. Mesta, ktorému patrím, no nie som jeho
vlastníkom. Hoc som jeho staviteľom a zakladateľom, ono mi nepatrí. Ako
nepatrí ani Henochovi (hoc navzájom cítia si svaly, kosti i tok krvi) a nebude
patriť nikomu. Slobodné vo svojich rozhodnutiach – nakoľko vôbec mesto môže byť
– ukryté pred zrakom zvyšného ľudu, prístupné len na pozvanie od popredných
mužov jeho. Zahalené prekliatím podpísaným na mojom čele a vrytým do čiel
svojich obyvateľov. Prvé z pomedzi miest, ktorého hradby nádherné do hmly
sa halia. Prvé nielen z relatívneho hľadiska dejín. Mesto, ktoré žije
svojim životom skutočným rovnako ako životy ľudí, ktorí v ňom prebývajú.

Tak som ho poznal, tak postavil som ho, aby prekonalo zvoľu
dní. Pohybovalo mojimi svalmi až kým ten najdôležitejší nezastavil zradca.
Stelesnenie závisti voči nášmu úspechu. Muž, ktorý od narodenia nevydal hlásku,
prvý čierny muž z ďalekého juhu, ktorý pochádzal z iného vrhu Lilith
Temnej. Len na to žil, aby zabil Kaina a vybral si tak ešte horšie
prekliatie než spadlo na mňa. Ábelova smrť tak pomstená bola uprostred roka
veľkého sucha, kedy na naše mesto nespadla ani jedna kvapka z nebies. Môj znak
sa  stratil, vpil sa vtedy do zeme.
A snáď niečo požehnania vyprosil obyvateľom Henocha, sluhom Henochovým.
Kým čierneho lotra rozkmásali mnohé ruky, ruky čo zázračne vzišli spod zeme. Snáď
ako pomsta mesta samotného, ktoré tak previazané bolo s Kainom, čo zabil
zo závisti brata svojho.

Pôrodná baba – príbeh Henocha a veľkého putovania

Kain splatil svoj dlh. Kain môj otec. A mesto
Henoch, mesto ktoré bolo vo mne – ešte viac ako predtým vo svojom staviteľovi
skropilo neplodnú zem žiaľom. Ako sa to vôbec mohlo stať? Ako zomrel Kain
Veľký, Kain Bratrovrah ? Veď mesto bolo skryté, doň preniknúť možné nebolo,
jeho hradby nepreniknuteľnou hmlou boli chránené a jeho pozícia nejasná
bola. Snáď len tušilo sa, že vyrástlo na východ od Edenu hľadajúc v ťažkom
živote alternatívu k raju. I tak možno byť šťastným, prebývajúc
v prvom z miest, v meste kovov, nespočetných ulíc, námestí
a budov vzájomne sa takmer nelíšiacich. V meste blýskajúcich sa
striech a zápachu z výkalov povaľujúcich sa na prašných cestách. 

Ale aby sa mesto uživilo muselo obchodovať, muselo mať
kontakt s okolitým svetom. Aby sme mali čo jesť nemohli sme sa strániť
zvyšku človečenstva. Boli sme akí sme boli, ale predsa na nás uľpela odkázanosť
na službách roľníkov z množstva dedín, kde mohli nám dodať obilie, ovocie
a zeleninu i mäso z chovných zvierat na uhasenie hladu. Naši
obchodníci boli silní a nik by si ich nebol býval dovolil napadnúť. No
príliš veľa obchodných ciest a kontaktov odhalí pozíciu i toho
najskrytejšieho mesta na svete. Smrť staviteľa mesta postavila nás pred otázku
čo ďalej ? Ako ďalej v  zmenenom meste
z ktorého vytratila sa istota.
A tak pod prívalmi dažďa, ktoré sa spustili zasadala rada tohto mesta. Po prvý
krát stretli sa najdôležitejší predstavitelia klanov prebývajúcich v meste
a vykonávajúcich poriadok v jeho uliciach. Za Kaina nebolo treba aby
hovorili o svojich záujmoch a potrebách. Kain ich poznal, boli jeho
súčasťou. A predovšetkým, Kainovi sa neodporovalo. No teraz prišiel čas na
to aby sa spoločnosť reprezentovala prostredníctvom tých mužov, čo boli priam
stelesnením zvláštností mesta Henoch. Predstavovali náboženskú, administratívnu
i výrobnú sféru mesta, ticho sa zakrádali vo svojich pestrofarebných
odevoch, štrngajúc hlasne náramkami, náhrdelníkmi, ozdobami a zbraňami od
výmyslu sveta  a s pohľadom
upreným priamo pred seba. Pohľadom hrdým, no nie predchnutým pýchou, pohľadom
mužov, ktorí presne poznajú pôvod, hranice a možnosti svojej moci, zodpovednosť
a postavenie v meste. Na zápästiach a tvárach svietili im zlaté
tetovania ich klanov.

Poradnou sieňou sa rozlievali vône obradných mastí
a vonných olejov ktorými sa pre túto príležitosť ponatierali. Spolu
s vôňou dažďa a neďalekej slávnosti škorice  jatrili naše zmysly. Zakrytý plášťom Kainovým
upleteným z prameňov noci, nie nepodobným rubášu v ktorom uložil som
ho k večnému spánku, pokynul som im nebadane aby predniesli svoje návrhy.
Vážil som si slobodu mesta a nechal som tak rozhodnutie na jeho orgánoch.
Niekedy sa rozum musí spoľahnúť na údy tela, ktoré ovláda a ponechať im
iniciatívu. Zo všetkého toho šušťania, štrngania, slov vznášajúcich sa vo
vlhkom vzduchu a pohybov naplnených prepracovanou symbolikou nakoniec
vzíde rozhodnutie, ktoré sa v istú chvíľu začne pretavovať v našu
budúcnosť. Jeho správnosť, či nesprávnosť overí čas, no hlavné je, že
nepochybne pôjde o vôľu samotného mesta. A v miestach, kde
nadobudne tvar a premení sa postupne v prítomnosť bude konečným
vyústením zmeny, ktorú priniesla smrť staviteľa mesta. Nastane čas pôrodu
niečoho nového.
 
A tak pod mojimi privretými viečkami viedla sa
divoká diskusia odetá do šiat rituálne zdobenej reči plnej archaizmov,
prostriedkov používaných inak len básnikmi a odkazov na minulosť mesta.
Vnútorná irónia mesta, ktorú som vždy cítil v každom jeho nadýchnutí sa tu
prelievala od jedných úst k druhým, len mierne brzdená vážnosťou
výsledného rozhodnutia. Dlhé hodiny rečnilo sa len pre samotnú krásu našej reči
a pre ulahodenie našej vlastnej domnelej veľkosti. Reč nás strhávala až do
tranzu. Skutočným riešeniam  však ako by
sa vodcovia klanov chceli vyhnúť. Až napokon sa niečo zmenilo. Stačilo
k tomu ako to už býva jedno obyčajné slovo. To slovo, slovo odchod tu
padlo najprv ako neočakávaná možnosť, ktorou sa môže skutočnosti určiť nový
smer. Najprv akoby sa k nemu nikto nemal. Neskôr si dokonca nikto
nespomínal, kto prvý toto slovo skutočne vyslovil.  Potom  však zrazu začalo nadobúdať na sile až sa
zmenilo na neskrotnú rieku raziacu si cestu vpred cez každú prekážku.
A zrazu bolo rozhodnuté.

Pozdvihol som svoje ťažké viečka. Vdýchol som plným
dúškom vôňu vychádzajúcu z kadidla vinúcu sa spoza bývalého Kainovho trónu
na ktorom som teraz sedel. Nehybný výraz soľného stĺpu som vymenil za hrejivý
sarkastický úsmev na mojej tvári. Úsmev hovoriaci tichom: AMEN. A od tej
chvíle už navždy hrala mi v hlave neodbytná pieseň v každom tóne
kovová, pieseň mesta čo vydalo sa na pochod. Znela ako pohyb, avšak nie pohyb
živých bytostí, lež ako pohyb strojov, ktoré sú celé z kovu.
Nepredstaviteľné a fascinujúce zároveň.

Opäť raz sme boli prví a možno unikátni pre celé
dejiny. Mesto na nohách, pochodujúce vo svojej plnosti. Každý niesol jeho kúsky
v sebe a na sebe, jeho hmotné i nehmotné súčasti. Ja sám niesol
som ho taktiež v sebe. Brali sme so sebou každú smietku prachu
z Henocha. Nič z našej identity sa nestratí. Ani keby sa o to
niekto snažil. Čo tu pôvodne stálo, navždy sa stratí. Lebo vydali sme sa na
pochod úplne zjednotení v jedno telo, telo mesta, ktorému sme plne
patrili. Naše nohy vykročili a naše povozy sa pohli vpred.
S očakávaním veľkej budúcnosti. V očakávaní naplnenia nášho osudu.
Nastal pohyb, nastalo hemženie
a mesto začalo so zmenou svojich súradníc.

Je to neobyčajný pohyb. Nesieme naše mesto dlhým
pochodom, pretláčame sa krajinou zemekruhu hustou ako med. Pojedáme hrušky
s presladenou dužinou, ktoré akoby pod šupkou napĺňal číry cukor. Sú tak
sladké až sa nám z nich krútia hlavy a natoľko imúnni sme voči únave,
že nepotrebujeme ani spať. No napriek všetkej tej sladkosti sú zároveň prekvapujúco
šťavnaté. Až tak, že uhášajú každý smäd. Neničia nás preto ani obdobia bez
dažďa. A pritom ani neviem odkiaľ tie hrušky pochádzajú, či z činnosti
našich obchodníkov, či sú plodom umu našich zberačov a pestovateľov, alebo
je pravdivá legenda čo šíri sa v debatách pri večerných ohňoch, že tieto sladké
a šťavnaté kúsky upamätajúce nás na pôžitky raja vyrobili naši kovotepci
zo zlata a život vdýchla im prorokyňa Judit, rovnako krutá ako zbožná. Nezdráham
sa uveriť žiadnej z možností. Podstatné je, že mesto je sýte a netrpí
smädom. Nezaháľajú ani naši lovci, ktorí vždy prinesú hojný úlovok, akoby ho
vedeli vyloviť i z pod zeme. Naša strava je tak pestrá a ani
inak vysiľujúci pochod nám neodoberá zo síl. 

Náš pochod však nie je len prechádzkou radosti. Nevieme
kam putujeme, to sám pochod v rytme kovového zvuku, čo znie mi
v ušiach, vedie naše kroky. Naša cesta je ako život človeka. Je obradným
dospievaním nášho mesta, jeho konečným dozretím, ktoré vyvrcholí premenou
v niečo celkom nové. A to nové prekryje ako palimpsest starú skutočnosť
a jej anály, zmení minulosť, ktorá nakoniec vždy strácala v kontakte
s mestom dych a premiešavala sa s prítomnosťou
a budúcnosťou. Kým sa tak stane čaká nás však ešte more utrpenia stvorené
zo sĺz, pády, poklesky a omyly. Jediné, čo určuje mieru nášho pohybu je
pamäť svalov a kostí hojdajúcich sa v tempe nášho pochodu.

Lebo naše dni nepoznajú inde bežný postup, menia sa
náhodne ako hody kockou a naše mesiace sa striedajú ako karty miešané
rozdávajúcim vo chvíľkach predvečerného oddychu. Isté je len, že otláčame stopy
vo svete ktorého fyzikálne zákony tak trochu ignorujeme cez naše znamenia. Tie
stopy však priestor a čas samotné zahladzujú. Náš pochod je totiž osobitý
ako je osobité mesto a znamenie, ktoré nosíme. Kým niektoré územia akoby
sme preskočili, inými chodíme stále odznova až donekonečna akoby v slučke. Niet
pochýb, že dva i viac krát vkročili sme do jednej a tej iste rieky.
Akoby sme vtedy vyplnili miesto v skladačke po nás samých, miesto ktoré
sme najprv sami vyprázdnili, aby sme ho napokon zaplnili, keď na nás volalo
v túžbe po našom bytí. Svet sa mení, alebo sa vracia k vlastnej
nehybnosti. Kto vie? Mesto i za chodu hrá s ním svoju vlastnú hru,
ktorej pravidlá však jeho ľudské útroby nepoznajú. Snáď len to znamenie
v tomto dlhom pochode nachádza akési doplnenie, ktoré ho po smrti Kainovej
opäť spraví celistvým a opraví zlomy v jeho štruktúrach.

Predtým sa však mnohé musí stratiť a odumrieť. Akoby
niekto vyriekol o tom záväznú veštbu a mesto ju nevedomky
nasledovalo. Pochod mesto čistí a opravuje, podrobuje si ho a dáva mu
novú silu, skúša ho a zoceľuje. Kain postavil mesto a pochod ho
premenil na pastiš k jeho previneniu. Dialo sa tak nielen trýzňami každodenného
pochodu bez zrejmého cieľa. Okúsili sme i chuť čírej násilnosti.

Raz za noci zmocnili sa mesta čierni nomádi. Muži nosiaci
na sebe pláty z ťažkého čierneho kovu. Stalo sa tak počas noci,
v ktorú sme si pripomínali náš odchod z Henocha. Na mesto akoby padla
ťažoba jeho vlastných dejín poznačených násilím a vznášajúca nad ním ako
ťažký opar z alkoholu. Prepadla nás bytostná únava. Naše stráže nezabránili
prieniku ľstivých nomádov a tak sme im ostali vydaní milosť
a nemilosť. Iba na severnom okraji padli v zúrivej obrane Jóbovi
synovia, ktorí spôsobili nomádom stratu asi štyridsiatich mužov. Inak však
akoby obrana nejestvovala. Boli sme obkľúčení. Jedinou obranou bola samovražda.
Samovražda mesta.

Vtedy povstal som ja, syn Kainov. Zhodil som rúcho svojej
hodnosti a odrezal som náramky svojej moci. Nebolo toho, kto by nepočul
ich pád v prach, nebolo toho, kto by nepočul pokoru Henocha. A
ponúkol som svoju stareckú hruď skrútenú, zvráskavenú, vyschnutú a ozdobenú len
fraškou dvoch usušených sliviek čiernych bradaviek, v obetinu.
Ponúkol som sa ako dar za život mesta. Krutí čierni nomádi však netúžili po
mojej krvi. Báli sa jej, vediac ako bol pomstený Kain. Odopreli mi preto možnosť
vyjaviť mestu bezpodmienečnú lásku, ktorú som k nemu vždy pociťoval
a ktorá tlela priamo v mojom srdci.

Lebo nie každú krutosť ide obmäkčiť dobrovoľnou obetou.
Čierni netúžili aby sa ich dotklo prekliatie čo spadlo na vraha Kainovho.
Vraždili lebo im to spôsobovalo radosť a tak dali mestu ultimátum:
vyžiadali to najdrahšie výkupné: prvorodených chlapcov a mužov, oporný
stĺp púte mesta. I nastal plač a zúfalý rev a mestom prešli
povodne smútku. No úniku nebolo a prvorodení sami nastavili svoje šije
nemilosrdným vrahom. Čo nebolo dopriate Henochovi to oni pili plnými dúškami.

Smrť každého jedného som sledoval. Pozeral som naň aj
vnútorným zrakom a cítil som ako moje znamenie planie. Smrť každého
jedného prežil som v sebe sám, trhala moje vnútro ako trhala
i samotné mesto. Bezpočetné ostne rezali mi žily. No nepohol som sa ani
o krok. Pohľad mi skamenel a v ušiach mi len o to
hlasnejšie znel drsný kovový zvuk. Pochod mesta mal pokračovať. I tak
bolo. Počas samotnej cesty pochovávali sme svojich mŕtvych. Cestu našu
vydláždili sme do súmraku tými, čo nám boli najbližší. Bola to cesta smútku a
bolesti akú dovtedy nik nevystaval.

A nasledujúcu noc, kedy sme už neboli schopní ani
len sa strachovať zrazu sa k nám vrátili. V prvú noc čo sa náš pochod
nezastavil kráčali popri nás aj naši mŕtvi. Nebolo ich vidieť a ich kroky
nebolo počuť, no predsa sme ich cítili. Išli s nami a úsmev z ich
tvárí pritláčal prudký vietor priamo na nás. Ako sa na nás nalepil vyťahoval
z nás pochmúrnu náladu a sušil naše slzy. Byť súčasťou mesta vždy
akýmsi spôsobom znamenalo prijať i tie najťažšie rany ako niečo čo
k nám priamo prináleží. Vedomie vnútornej latentnej bolesti malo byť naďalej
u nás už vždy prítomné, aj vo chvíľach radosti. Bolo to pre nás rovnako
samozrejmé ako to, že dýchame vzduch.

Taký bol náš pochod a tak sa menilo mesto. Od
začiatku pochodu na nepoznanie. Štyridsať rokov kráčali sme zemou
a poznávali sme všetky jej podoby. Zimu, horúčavu i príjemné
podnebie. Podobali sme na piesok v presýpacích hodinách, ktoré niekto
neustále prevracia z jednej strany na druhú. Nespočetné kroky, nespočetné
skúsenosti, zocelená spoločná vôľa a sila, to všetko v rytme kovového
zvuku  zaberajúceho môj sluch pre vlastné
účely. Bol som jediný kto sa nezmenil, strnulý pri Kainovom hrobe, vyprosujúci
milosť. Kráčajúci a predsa stále ostávajúci na mieste, kde stalo mesto čo
volalo sa Henoch, tak ako ja. Odovzdal som mu svoj život do krajnosti, bol som
tu len preň. A nakoniec som zistil, že moja skutočná úloha spočívala
v tom byť pôrodnou babicou niečoho nového. Nového mesta, ktoré si pôvodné
mesto ponesie v genetickej výbave a vždy bude jeho súčasťou, ďaleko
viac ako len dedičstvom. Prišiel čas dať mu novú slobodu, prišiel čas na odchod
Henocha. Staviteľ Kain a pôrodná babica Henoch. Dnes viem, že to bol osud
tohto čarovného mesta, ktoré sa časom predieralo s drevenou lyžičkou
vnútornej sebairónie, ktorá ho povznášala nad neopracovanú surovosť
každodennosti.      

Orciny – mesto ukryté v záhyboch skutočnosti

Henoch zmizol. Jedného dňa ho nebolo. A s ním
odišiel aj rytmus nášho pochodu. Legenda hovorí, že Henoch bol vzatý do neba.
Na lietajúcom stroji ako Ezechiel. Napokon, čo iné by legenda aj mohla vravieť.
Tak či tak, bolo to ako hodiť časť minulosti za hlavu a postaviť sa na
nové základy. Mesto na chvíľu zastalo v bezhlasnej strnulosti, akoby sa
potrebovalo nadýchnuť. Akoby potrebovalo nový impulz, iskru plamienka
z ktorej povstane nový oheň. Všeobecne sa očakávalo, že vládu prevezme
Henochov syn Lamech a určí nový smer udalostí. Vytvaruje vlastnými rukami
dejiny ako nádobu z tvárnej hliny. On však bol mužom, ktorý sa skrýval
pred verejnosťou i vlastným tieňom. Veril, že ho oberajú o jasný
a nezastretý pohľad na skutočnosť. A on bol predsa zasvätený
poznaniu. Neredukovanému poznaniu skutočnosti v tej najhlbšej celistvosti
akú si viete predstaviť. Tam, kde neexistovali žiadne diferenciácie, len
podstaty. Svet ideí. Svet idey. Prenikal do tajomstiev, ktoré sa zdali pre
človeka nepochopiteľné a hovoril o nich svojim vlastným jazykom,
ktorému nik iný nerozumel. Lamech žil s mestom, no zároveň i vo
svojom vlastnom svete, ktorý sa s mestom len v máločom prelínal.

Z toho vyplynulo i vzájomné nedorozumenie, hoc
Lamech bol stále bol autoritou, ktorá vzbudzovala úctu. Lamech sa rozhodol
neprekročiť hranicu tohto neporozumenia. Niekoľko dní sa postil a pil
horkú šťavu z liečivých bylín, no napokon prekročil pred mesto a roztrhol
si svoje rúcho. Potom prehovoril k mestu svojim tichým hlasom. A keď
skončil museli tí čo stáli pri ňom podávať jeho posolstvo ďalej. Preto chvíľu
trvalo kým rozhostilo sa v radoch mesta prekvapenie. Lamech sa vzdal moci.
Istým spôsobom akoby sa zriekol Kaina i Henocha a spravil sa nehodným
daru ich krvi. Lamech preniesol najvyššiu vládnu moc zo svojej krvnej línie na
radu s ktorou sa po Kainovej smrti radil Henoch. Rada klanov mala sa stať
novými ústami mesta. Keď opadol údiv a Lamech svoje rozhodnutie
niekoľkokrát miestoprísažne potvrdil vodcovia klanov sa dohodli na stretnutí
rady, ktoré povie čo ďalej a prelomí bezradnosť, ktorá nastala po strate
Henocha, ktorý všetkým býval otcom. 

Rada sa zišla a jej rokovanie trvalo nepretržite
niekoľko dní. Bola však rovnako strnulá ako samotné mesto. Každému pritom
muselo byť zrejmé, že prišiel čas činov a rozhodnutí. Strnulosť, ktorá
mesto postihla bola horšia ako smrť, dokonca horšia ako nikam sa nehýbajúce
diskusie. Až nakoniec najstarší člen rady Sarlú prišiel s myšlienkou,
ktorá ochromila moc rozhodovania rady, skôr než táto takú moc vôbec nadobudla. A predsa
nebolo inej možnosti, alebo aspoň takej na ktorej by sa vodcovia klanov vedeli
dohodnúť. Sarlú sa obrátil na prirodzenú autoritu, ktorá chodila v tieňoch
mesta a v jeho nepoznateľných útrobách starala sa o jeho
prežitie. Obrátil sa na prorokyňu Judit. Darkyňu chleba a vlahy, svetlo
súmračných dní.

A Judit na výzvu odpovedala. Tupým nožom orezala si
vlasy, až ostali jej na hlave len strapaté trsy, ktoré poláskala drahým voňavým
olejom. Potom prikázala aby ju týždeň nechali o samote a nosili jej
len mlieko Syrachovej slepej kozy. A keď napokon uplynul týždeň rozjímania
a mliečnych hodov vykročila Judit k príbytku Henochovmu, ktorý ostal
neporušeným od jeho odchodu. Nikto sa neodvážil vkročiť za ňou a narušiť
posvätnosť miesta. Netrvalo dlho a Judit opustila túto svätyňu upamätajúcu
na otca pochodu. Teraz kráčala von, kývala bokmi a spievala rituálne
piesne z časov samotného založenia a upevnenia zemekruhu. V pravej
ruke niesla si Kainov oštep. Náhle ho odhodila akoby celkom z náhodného
popudu. Zreničky v jej očiach zamrzli a ona bez pohybu pier
zvestovala, že tam, kde dopadol Kainov oštep zasadne mesto na zvyšok dejín.
Nebude však viac Henochom, ale bude známe ako Orciny. A v Orciny
nebude viac Kainovho znamenia. Juditine proroctvo sa opäť raz malo naplniť.

Ešte ďalšie tri dni pokračovala nekonečná púť mesta. Tri
dni trvalo kým našli sme Kainov oštep a zlom v priestore, ktorý
vytvoril. A okrem neho aj novú bytosť, mocnosť neskôr pomenovanú Trans-g.
Nachádzala sa príliš blízko dopadu Kainovho oštepu a dostala z neho
časť jeho mystickej sily. Okrem toho mocný úder spôsobil, že dve vidiecke
usadlosti, zvané Besźel a Ul Qooma vzdialené dovtedy od seba mnoho
kilometrov celkom sa k sebe priblížili. Bez toho, aby to tušili, mali sa
stať bezpečnostnou prikrývkou, ktorou sa zakryje naše nové mesto. Mali sa stať
lepšou ochranou ako staré pevné hradby Henocha. 

Pochod sa skončil. Boli sme tu. V cieli.
V bunkách tohto mesta, ktoré sme rozdelili na dve. Rozdelili
a zároveň pohltili. Siahli sme na časť jeho reality a podmanili sme
si ju. Sformovali sme novú skutočnosť a zmenili sme tok dejín. Niekde
v zákrutách priestoru, niekde na hrane času. Takmer dokonale skrytí
a skoro úplne zahľadení do seba. Ako požehnanie dopadajúce na krajinu
v zábleskoch brieždenia a prvých tieňoch súmraku. Ustanovili sme nové
pravidlá, nový zákon. Mnohé, čo dovtedy bolo súčasťou každodennosti sa stalo
neviditeľným, mnohé, čo dovtedy bolo povolené zmenilo sa v neprelomiteľné tabu.
Zlomili sme barbarských dedinčanov a dali im zákon čudesnosti
ospravedlnený potrebou ochrany nášho mesta. Pod dozorom Trans-g spravili sme
z nich niečo horšie ako nepriateľov, spravili sme ich navzájom
neviditeľnými. Nové normy a nové tabu spravili zo zlomu skutočnosti zlom
v inštitúciách dvoch osád, ktoré zlúčili sa do jedného celku, ktorý
napriek jednote predsa bol podstatne rozdelený. Minulosť rozdelenia bude vo
vedomí obyvateľov preformulovaná, premení sa v zahmlené mýty utkané zo lží
a poloprávd. Bude zdrojom dohadov a tápania, až sa napokon v ďalekej
budúcnosti prijme politicky prijateľná kompromisná verzia podporená príznakom
pravdepodobnosti.  

A tak predložil som príbeh, príbeh mesta, ktoré cez
pochod, skúšky a premeny stalo sa skrytým mestom. Mesto Henoch sa svetu
stratilo. Jeho cestu nie je možné vystopovať. Sú stopy, ktoré neodhalíte pokiaľ
na sebe nemáte znamenie Kainovo. A to už zaniklo. Len mesto ďalej existuje,
hoci už len ako skryté mesto Orciny ukryté v tajných priestoroch Besźelu
a Ul Qoomy. Mesto Orciny sa svetu skrylo. Len máločo z neho prenikne von:
náznaky, vyhnanci zaviazaní mlčanlivosťou pod trestom smrti, staré kultúrne
artefakty vyvolávajúce nepochopenie a zmätok v očiach archeológov.
Pravdy o Orciny budú pokladané za nezmyselné mýty a rozprávky pre
malé deti. Tí, ktorí s nimi prídu budú vyhodnotení ako blázni. Akademická
pôda si pred nimi bude zapchávať uši a nepustí ich na svoje územie.
Napokon každý poznatok, ktorý o meste unikne bude určitým spôsobom
falošný. Ako odraz v zrkadle. Nebude vypovedať pravdu o meste, ale
iba zobrazí pokrivený náznak toho, čo sa skrýva za rozdelením Besźelu a Ul
Qoomy.

No tretie mesto, mesto Orciny žije ďalej mimo poznania
vonkajšou spoločnosťou, možno bohatším životom ako za neľudsky dlhých životoch
Kaina a Henocha. V inom neprístupnom priestore žijú jeho obyvatelia
svoj vlastný život blahobytu. O tom je však každý Orciňan povinný mlčať.  Ja Hakaim, potomok Kainov a vážený kronikár
mesta o tom vydávam svedectvo pera  a toto svedectvo je pravdivé. Ja nie som
jeho autorom, len som prepísal slovo Kainovo a Henochovo a Lamechov rukopis
o druhom založení mesta, ktorý preložili moji predchodcovia v tomto
váženom úrade. Svedectvo, ktoré patrí len do povolaných očí obyvateľov nášho
mesta.